Zdravý človek si len ťažko vie predstaviť, ako vníma svet pacient so schizofréniou. Navyše sa týmto ľuďom o ich ochorení rozpráva len veľmi ťažko. Dvadsaťšesťročný Antonín sa však rozhodol tabu spojené s týmto ochorením prelomiť. Jeho spoveď je jedinečnou príležitosťou preniknúť hlboko do temných zákutí choroby a dozvedieť sa o úskaliach, ale aj pozitívnych výsledkoch jej liečby.
Kedy ste začali pociťovať, že s vami nie je niečo v poriadku?
Je veľa spúšťačov choroby – niekedy to môže byť stres alebo tragická životná udalosť. U mňa to bolo to, že som veľa pracoval. Mal som 17 rokov, chodil som na strednú priemyselnú školu, v tom čase boli prázdniny a ja som mal dve práce. Pracoval som 12 hodín denne, 5 dní v týždni, a to u mňa vyvolalo istú mániu. Mal som potrebu ľuďom hovoriť pravdu, ktorú nevnímajú. Do noci som behal po meste, míňal peniaze za nezmysly a snažil sa šíriť svoje myšlienky. Teraz už viem, že som mal manickú epizódu, keď je človek výrečný, má veľmi veľa energie a pocit, že je najlepší, zvládol by všetko – to si však len myslí! Nakoniec celá situácia vyústila do toho, že maminka a ujo zavolali pomoc a ja som bol odvezený do liečebne.
V liečebni vám hneď diagnostikovali schizofréniu?
Diagnózu mi nepovedali ešte dlho po prvej hospitalizácii. V liečebni sa so mnou moc nebavili, len mi dávali lieky. Nerozumel som, prečo ich mám brať, a bol som dosť nahnevaný. Pamätám si, že keď prišla návšteva, hneval som sa, že tam nemám byť, že je to omyl. Dovtedy som nemal najmenšie tušenie, že by som mohol mať nejakú chorobu. Že je niečo naozaj zle, som si začal uvedomovať, až keď som bol v liečebni dlhšie než týždeň. Mal som pocit, že ma vlastne stále ani poriadne nevyšetrili, len mi dávali lieky. A nechápal som, prečo ma nechcú pustiť – až vtedy mi došlo, že už ide do tuhého.
Viac sa dočítate v októbrovom čísle časopisu Liek, ktorý je už v predaji.