Kedysi dávno som stretla jedného pacienta. Pamätala som si ho z nemocnice. Vysoký, pochudnutý. Trpezlivý voči nemocničnému rádu a množstvu vyšetrení, ktoré ho čakali. Teraz si kráčal po chodníku a popiskoval si. Spokojný, vyrovnaný. Ako mladej medičke sa mi vtedy z neho rozklepali kolená. Prečo? Odpoveď je jednoduchá. Jeho diagnóza znela: nádor v hrubom čreve s metastázami. Život mu vyprchával z tela pomalými krôčikmi a my, všetci tí, ktorí chcú liečiť alebo liečia, sme sa mohli iba bezmocne prizerať. Hrôza ma vtedy obchádzala pri myšlienke na koniec, ktorý ho čakal. A on si pomaly kráčal a pritom si pískal. Nosil v sebe poznanie, ktoré som ja v sebe nemala. Poznanie a pochopenie života, ktoré sa rodí v každom, na koho dýchla smrť, či sme na strane liečiacich alebo liečených: niekedy je totiž čas odísť. Ľudský rozum to nechápe, ale ľudské srdce áno. Konvenčná medicína bojuje do posledného dychu za život. Celostná prijíma aj druhú stránku: Všetci raz odídeme. Je len otázkou kedy a ako.
Príznaky prichádzajú nebadane