Lenka, 36, je umelkyňa, hlboko spirituálna osoba, priam étericky a krehko pôsobiaca, ktorá sa naučila bojovať so schizofréniou najmä vďaka svojej viere. Nemá z ničoho strach, a napriek svojej krehkosti z nej srší nevídaná sila ducha a vôle. Maľuje hlavne pre radosť, ale darí sa jej obrazy aj vystavovať a predávať...
Kedy ste si prvýkrát uvedomili, že sa s vami niečo deje?
L: Prejavilo sa to pred 10 rokmi v Los Angeles v USA. Bola som vtedy zamilovaná do jedného chalana, jedla som len surové ovocie a zeleninu a veľa som maľovala. V podstate som bola na maľovanie dosť upnutá. A mala som pocit, že to ako s maľovaním, tak aj so stravou preháňam... Maľovanie ma jednoducho bavilo, ale bola som ním manicky posadnutá, a je pravda, že to mi to prišlo trochu zvláštne. Ďalej sa mi začali objavovať zábles - ky pred zavretými očami, vyzerali ako také zlaté motýliky... A potom som začala byť paranoidná, počula som hlas, ktorý o mne hovoril v rádiu alebo z reštaurácie naproti na druhej strane ulice. Ďalej som mávala pocity, akoby som splývala s podlahou, aj keď to sa mi páčilo. Vzhľadom na to, že som veriaca, vnímala som tieto vnemy ako diabla, ktorý do mňa cez moje predstavy vstupoval, čo bolo pre mňa veľmi nepríjemné...
Ešte ste si však nepripúšťali, že by to mohlo byť ochorenie...
L: Nie, ale postupom času som si začala uvedomovať, že to graduje a rozvíja sa, pretože som začala byť akoby „mimo“. Tieto nepríjemné predstavy sa začali objavovať neustále, trvali celé hodiny v kuse... Napriek tomu som im nevenovala až takú pozornosť, ako napríklad paranoji, ktorú som zažívala na koncertoch. Tam som mala pocit, akoby sa na mňa všetci ľudia pozerali, viac si ma všímali. A ja som nevedela, prečo si ma viac všímajú, z čoho to vzniká... Aj vďaka tomu som začala vnímať, že sa so mnou niečo zlé deje.
Viac sa dočítate v marcovom čísle časopisu Liek, ktorý je už v predaji.