Zatiaľ čo moderná medicína v západnom svete lieči následky chorôb a zaoberá sa ich prevenciou zväčša na fyzickej úrovni, východné kultúry sú presvedčené, že väčšina ochorení je psychosomatického pôvodu a rakovina je zrkadlom nášho vnútra. Už v dávnych časoch sa ľudia zaoberali príčinami ochorení a vychádzali z princípu, že vedomie, duša a emócie človeka sú neoddeliteľne spojené s telesnou stránkou organizmu. Zdravotné problémy považovali za choroby duše a s touto ideou sa stotožňoval aj švajčiarsky lekár, filozof, astrológ či alchymista Paracelsus. Tvrdil, že to, čo nie sme schopní psychicky spracovať, sa odzrkadľuje na telesnej úrovni.
Choroby ako posolstvo
Veda, ktorá sa zaoberá skúmaním vzťahov medzi psychickou a fyzickou úrovňou organizmu, sa nazýva psychosomatika. Inými slovami skúma vplyvy psychických funkcií a ich vplyvu na telesnú stránku človeka. Termín psychosomatický pochádza z gréčtiny a pozostáva z dvoch slov – „psyché“ a „soma“, pričom prvé znamená duša a druhé telo. Psychosomatika je v podstate prastará veda a nie je výsledkom novodobých alternatívnych liečiteľov, ako si mnohí myslia. Nielen Paracelsus či východné kultúry, ale čoraz viac ľudí aj lekárov v modernej spoločnosti sa začína pozerať na ochorenia komplexnejšie a pripúšťa, že častou príčinou ochorení je naše vnútro. Príkladom je nemecký lekár Rüdiger Dahlke. V súčasnosti pôsobí ako psychoterapeut, vedie školenia a semináre o psychosomatike a je autorom niekoľkých bestsellerov na tému psychosomatické ochorenia. Na nemoc sa pozerá ako na posolstvo duše. Vo svojej knihe Choroba ako reč tela píše, že človek by mal chápať chorobu ako symbol a príznaky ochorenia brať ako niečo, čo hovorí jasnou rečou, čiže rečou tela, a tá nás chce upozorniť na čosi dôležité. Napríklad na to, aký konflikt v sebe potláčame, s čím by sme sa mali vyrovnať, čo vyriešiť. Tvrdí, že telesné obrazy chorôb nám pomáhajú priblížiť sa k našim duševným potrebám. A keď pochopíme posolstvo príznakov, príznaky môžu zmiznúť, lebo už nebudú potrebné.
Rakovina – vnútorné hodinky
Za príčiny vzniku rakoviny sa v oblasti psychosomatiky považuje hlboký zármutok, nespracované duševné zranenie či zážitok zo šoku, ktorý blokuje vlastné obranné sily a stáva sa tak pôvodcom choroby. Rakovina v tejto rovine poukazuje na životný problém, ktorý si človek nepriznáva a ktorý ho potom vnútorne ničí. Akoby človek nepostupoval na vlastnej ceste dopredu, ale zišiel z nej tak, že telo začne na fyzickej úrovni prejavovať zabudnuté, dlho potlačované a neriešené životné témy. To znamená, že rakovina uskutočňuje telesne to, čo by bolo potrebné urobiť na mentálnej úrovni, a stáva sa tak prevratnou udalosťou. Presvedčenie psychoterapeuta Rüdigera Dhalkeho o tom, že duševné problémy sa prejavujú na telesnej úrovni, pramení z jeho dlhoročných skúseností a bohatej praxe. Pritom však pripúšťa, že existujú situácie, keď telesná zložka zreteľne prevažuje. Ako príklad uvádza robotníkov, ktorí boli ožiarení černobyľským reaktorom a neskôr ochoreli na rakovinu. Pri tejto dávke zranenia nepotrebovali žiadny mimoriadne výrazný duševný rakovinový vzor. Ani tu však nezavrhuje psychickú zložku, ale tá hrá vzhľadom na zaťaženie organizmu ožiarením skôr podriadenú úlohu. Lekár pripúšťa aj oprávnený strach žien z rakoviny prsníka. Mnohé ženy berú do úvahy genetické predispozície. Dhalke si však myslí, že omnoho viac ako pravidelné prehliadky a mamografie pomáha v prevencii pochopenie podstaty vzniku nádoru a že len čo ženy pochopia vzor rakoviny prsníka, môžu sa preventívne dobrovoľne podvoliť úlohám, ktoré majú zvládnuť. Prijatím vyzvania potom vystúpia z nebezpečného dedičného modelu. A podobne je to s každým druhom rakoviny aj s každou chorobou. V tejto hladine preto pokladá za dôležité, aby sa od začiatku zahrnuli do liečby aj prevencie chorôb vždy obidve stránky. Svojim pacientom, čitateľom a poslucháčom radí, aby sa nechali viesť vlastným telom a poučili sa z neho. Telo vraj najpresnejšie zaznamenáva všetko, čo sme zanedbali alebo urobili zle, a najlepšie vie, čo nám chýba. Ak sa necháme viesť jeho rečou a pochopíme ju, môžeme predísť mnohým ťažko liečiteľným chorobám, ako je aj rakovina.
Imunita duše
Nech už jedna strana hovorí to a druhá zase niečo iné, faktom je, že aj moderná medicína označuje pôvod niektorých ochorení za psychosomatický. Hlavnú príčinu pripisujú odborníci stresu. Ale čo je to vlastne stres? Nie je to náhodou strach z budúcnosti, strach, že niečo v práci nestihneme alebo pobabreme a prídeme o miesto? Nie je to náhodou vnútorný tlak súvisiaci s požiadavkami, ktoré na seba kladieme, alebo pocit úzkosti v životných situáciách, ktoré nedokážeme ovplyvniť a tak veľmi by sme chceli? Ak by sme pokračovali ďalej, možno by sme dospeli k záveru, že stres je v konečnom dôsledku výkrikom ubolenej ľudskej duše. A tá bolesť, ak ju neliečime, sa potom prejavuje na fyzickej úrovni. V každom prípade psychosomatika nechce zavrhnúť úsilie lekárov, práve naopak. Zdôrazňuje len podiel ľudskej „psyché“ na vzniku rôznych ochorení a poukazuje na to, aké je dôležité uvedomiť si zodpovednosť za svoje zdravie a prijať skutočnosť, že ak chceme byť zdraví, musíme sa starať nielen o telo, ale aj o imunitu duše.
Kto je Rüdiger Dahlke?
Narodil sa v roku 1951. Získal medicínske vzdelanie a od roku 1978 pracuje ako psychoterapeut, lekár, špecialista na liečebný pôst a vedúci seminárov. V roku 1989 začal so svojou manželkou v nemeckom meste Johanneskirchen budovať a viesť Liečebné centrum pre psychoterapiu, holistickú medicínu a poradenstvo. Je autorom viacerých kníh na tému psychosomatické ochorenia, pričom v nich vychádza zo svojej praxe, ako aj z nadobudnutých poznatkov. Knižné tituly Choroba ako cesta, Choroba ako symbol, Choroba ako reč tela, Agresia ako šanca a Depresia – cesta z tmavej noci duše sa stali svetovými bestsellermi, presiahli miliónové náklady a boli preložené do 22 jazykov, aj do slovenčiny.
Skutočný príbeh
„Rakovina mi otvorila srdce,“ hovorí Ivan z Martina.
Päťdesiatštyriročný Ivan pred pár rokmi prekonal rakovinu. Je presvedčený, že choroba prišla preto, aby sa zmieril s tým, akú životnú cestu si vybrala jeho dcéra a aby sa zbavil predsudkov. „Som hlboko veriaci človek. Dlho som sa nevedel vyrovnať so skutočnosťou, že si moja dcéra našla partnera, ktorý nebol ani pokrstený, ani nechodil do kostola a už vôbec neveril v boha. Nedokázal som to stráviť a trpeli sme tým všetci. Nielen dcéra a ja, ale aj manželka a naše ďalšie deti. Stále som sa s nimi hádal a prosil ich, aby dohovorili našej Janke. Veľmi som sa vnútorne zožieral, až som z tej záležitosti ochorel,“ hovorí Ivan. Pár týždňov po oslave päťdesiatych narodenín mu diagnostikovali rakovinu pankreasu. Potom, ako sa to dozvedel, si povedal, že má dve možnosti. Buď sa začne choroby báť, alebo ju prijme. „Ja som ju prijal a so smrťou som bol absolútne zmierený. To, či nad rakovinou zvíťazím, som nechal na Boha. No mal som veľa času na to, aby som premýšľal. Viete, keď sa dotknete smrti, netušíte, koľko dní vám ešte zostáva, a začnete bilancovať. Rozmýšľal som, prečo rakovina zaklopala na moje a nie na iné dvere. Príčinu som našiel práve v tom, že som chcel riadiť život svojich detí. Napriek tomu, že už boli dospelé, stále som im diktoval, čo môžu a čo nesmú. Bodkou za všetkým bola najstaršia Janka, ktorej rozhodnutie vydať sa za „bezbožníka“ (tak som jej partnera vtedy nazýval) som nevedel absolútne stráviť. Doslova mi to ležalo v bruchu, kde potom narástol nádor. V čase choroby a dlhých dní strávených na lôžku či v nemocnici som si postupne začal pripúšťať, že každé z mojich detí má právo rozhodnúť sa, akým smerom sa v živote poberie. A že najpodstatnejšie je, aký človek vo vnútri je, a nie to, či je silne veriaci katolík.“ Ivan sa z rakoviny vyliečil. „Operácia sa podarila a choroba odišla. Tento fakt beriem síce ako Božiu vôľu, ale verím, že sa to stalo vďaka tomu, že som pretavil to, čo ma vnútorne ničilo. Tým som sa oslobodil a dostal šancu ďalej žiť. Ale už nie v slepej a zväzujúcej viere, ale vo viere, ktorá mi otvorila srdce pre všetkých. Keby neprišla rakovina, možno by som nikdy úprimne nepožehnal dcére a dnes by som sa netešil z toho, akého úžasného, aj keď neveriaceho zaťa mám.“