Žiť kvalitne aj v starobe

Jeme preto, aby sme žili

Spoločenský záujem o starnutie a starobu siaha ešte do predkresťanského a predbiblického obdobia. Možno to zistiť z histórie tých národov, ktoré dospeli k určitej sociálnej a občianskej organizácii. Počet tých, ktorí v tom čase prežili narodenie, detský vek, dospievanie, dos­pelosť a včasnú starobu, bol veľmi malý, ale napriek tomu týchto ľudí spravidla viac rešpektovali a uctievali, a to nielen pre ich vek, ale skôr pre ich múdrosť, ktorú nazbierali v priebehu dlhého života.Mnohé moderné metódy odkladu staroby so všetkými jej sprievodnými znakmi majú svoje korene v minulosti. Starecký vek a trvalá túžba človeka po večnej mladosti pútala pozornosť lekárov, básnikov a filozofov od najstarších čias. Hippokrates z Kosu (460 až 377 p. n. l.) uvádza vo svojom známom diele Corpus Hippocraticum po prvý raz správy o chorobách starých ľudí a rozdiely medzi mladým a starým organizmom. Svaly starého človeka strácajú napätie, koža vysychá, krv sa stáva redšou, obeh krvi sa spomaľuje. Sú to príznaky, ktoré uznáva i dnešná moderná veda. Hippokrates pripisoval pri ochoreniach dôležitosť i niektorým osobným charakteristikám človeka. Verilo sa, že studených a vlhkých flegmatikov vo vyššom veku postihujú ochorenia menej ako teplých a suchých cholerikov. V prevencii chorôb staroby už antickí vedci odporúčali to, čo sa odporúča aj dnes – skromnosť a striedmosť v jedle: jeme preto, aby sme žili, ale nežijeme preto, aby sme jedli. V liečbe chorôb príznačných pre starý vek kládol na prvé miesto prevenciu aj Galenos (122 až 199 n. l.). Odporúčal ľahkú, ale výživnú stravu, pohyb na čerstvom vzduchu, ranné telesné cvičenia, pravidelné kúpele a masáže.

Elixíry mladosti

Záujem o starobu a jej choroby sa v staroveku zameriaval na poznanie príčin staroby, na jej prevenciu a na udržanie zdravia v starobe. Stredovek z vedeckého hľadiska neznamenal pokrok v poznávaní a liečbe chorôb pokročilého veku. Lekársku vedu vtedy ovplyvňovali snahy vyrobiť tajné liečebné prostriedky, magické predstavy, čierna mágia a astrológia. Známy alchymista Cagliostro vyhotovil domnelý elixír mladosti, známy po celej vtedajšej Európe. Skúšalo sa i ponáranie do krvi mladých ľudí, pitie ich krvi, ba dokonca i prevod krvi od mladých ľudí. Pápež Inocent VIII. dostal krv od mladých darcov, čo mu však nepomohlo, pretože v tom čase neboli známe krvné skupiny a zásady transfúzie. Spôsobilo mu to predčasnú smrť. Proti príznakom staroby sa využívali aj poznatky z pohlavného života mladých zvierat. Napríklad starý čínsky liekopis odporúčal užívať tigrie pohlavné žľazy. Bol to akýsi základ neskoršej hormonálnej liečby. Používal sa aj vývar z mandragory a v Číne známy koreň ženšen, rastlina bez osobitného liečebného účinku. Až v novoveku lekárska veda priniesla vážnejšie pokroky. Vyústili v prácach amerického vedca-lekára Ignáca Lea Nashera, ktorý roku 1914 po prvý raz označil zdravotnú starostlivosť o starých ľudí výrazom geriatria ako protiklad pojmu pediatria (zdravotná starostlivosť o deti).

Geriatria

Slovo geriatria je odvodené z gréckeho geron, starý človek, a iatrikon, lekárske ošetrenie. Geriatria teda znamená náuku o chorobách starých ľudí a ich liečbe. Geriatrická medicína sa zaoberá klinickými, sociálnymi a psychologickými vplyvmi, ale aj vplyvmi prostredia na zdravotný stav starých ľudí a liečením ich chorôb. Treba zdôrazniť, že v starobe sa takmer spravidla súčasne vyskytujú viaceré ochorenia a že fyzické, duševné a sociálne faktory pri vzniku choroby navzájom veľmi úzko súvisia. Životne dôležitou požiadavkou pre zdravie starého človeka zostáva určenie choroby v jej včasnom štádiu a komplexná individuálna liečba každého pacienta. Dôležité je poznanie choroby a sociálnych potrieb starého človeka v takom skorom štádiu, ako je to len možné. Osamotene žijúci starí ľudia pritom predstavujú najrizikovejšiu skupinu, a preto im treba venovať prvoradú a včasnú pozornosť. K prioritám taktiež patrí zabezpečenie dostupnej a pohotovej zdravotníckej starostlivosti buď v domácom, alebo ústavnom ošetrovaní. Výučba lekárov má smerovať k tomu, aby vedeli správne ohodnotiť osobitný problém chorôb starých ľudí, nepodceňovali správnu a včasnú liečbu chorôb starého človeka. Taktiež by sa nemala vytvárať akási spoločenská kategória senilita = staroba. V komplexnej zdravotnej starostlivosti o starého človeka nesmie preto platiť výrok Immanuela Kanta, ktorý povedal: „Lekári si myslia, že urobili pre svojho pacienta dosť, ak jeho chorobe dali meno.“

Trocha vedy okolo staroby

Uznanie termínu geriatria spôsobilo i prijatie ďalšieho nového pomenovania – gerontológia, ktoré sa vzťahuje na vedu o starnutí a príčinách starnutia v najširšom zmysle slova, zahŕňajúc v sebe i biologické, psychologické a sociálne vedecké odbory. Geriatria pritom tvorí časť širšieho úseku gerontológie. Súčasne je jedným zo základných úsekov klinickej gerontológie. Obe tieto disciplíny predstavujú nové a veľmi dôležité odvetvie medicíny. Postupne sa dostali do celkovej starostlivosti o starých ľudí a štúdia príčin starnutia a staroby i ďalšie odbory, ako je gerontohygiena (hygiena starého človeka), gerontopsychológia, sociálna geriatria a psychogeriatria (liečba duševných ochorení starého človeka). Gerontológia sama sa zameriava predovšetkým na zmeny, ktoré prichádzajú medzi dospelosťou a smrťou jednotlivca, a na činitele, ktoré tieto zmeny ovplyvňujú. Ide o dedičné zmeny, zmeny v prechode, ale aj vplyvy sociálne a psychologické. Gerontológia sa nezaoberá len zmenami štruktúry jednotlivca a jeho funkciami, ale aj ich vzájomnými vplyvmi a reakciou jednotlivca na prostredie. Na rýchly vzostup dlhovekosti má priamy vplyv zavádzanie nových liekov, zlepšená hygiena, zvýšená kontrola nad infekčnými chorobami detského veku, tuberkulózou, ochoreniami dýchacích ciest a najmä takzvanými civilizačnými ochoreniami. Pokroky v medicíne, rastúce vedomosti o hygiene a dietetike preto naznačujú, že priemerná životnosť sa môže i naďalej postupne zvyšovať. Život má však vo svojej náplni nielen dĺžku, ale aj šírku a hĺbku. V súlade s tým geriatrická medicína má zvyšovať aj kvalitu života starého človeka, nielen predlžovať jeho vek.

Kedy sa človek stáva starým?

V súvislosti s vývojom zdravotnej a sociálnej starostlivosti o starých ľudí vystupuje do popredia otázka, kedy prichádza do úvahy potreba tejto starostlivosti, teda kedy sa človek stáva starým. Odpoveď nie je jednoznačná a ľahká. Starým sa človek nestáva len tým, že prežil určitý počet rokov. Niektorí ľudia sú starí, keď majú päťdesiat rokov, iní sú plne fyzicky a psychicky výkonní, aj keď majú sedemdesiat rokov a viac. Preto treba rozlišovať kalendárny a biologický vek, keď organizmus prechádza skutočnými starobnými zmenami, čiže biologicky starne, a preto sa dnes o ľuďoch po šesťdesiatke hovorí, že sú starší, alebo sa používa termín poproduktívny vek, prípadne termín „tretí vek“.Z hľadiska sociálneho, právneho a administratívneho sa na celom svete uznáva za vstupnú hranicu staroby šesťdesiatpäť rokov a viac.Z výskumu zdravotných a sociálnych potrieb vyplýva, že podľa vekovej diferenciácie sa obyvatelia v poproduktívnom veku členia na dve základné skupiny s kritickým medzníkom sedemdesiatpäť rokov, pričom do sedemdesiateho roku veku za prispenia spoločnosti možno od týchto ľudí očakávať určitý druh aktivity s výrazným dosahom na spôsob ich života. Nie je správne posudzovať obyvateľstvo poproduktívneho veku ako jednoliaty celok. Rozdiely medzi oboma skupinami sú markantné, z čoho vyplýva i potreba diferencovaného prístupu.Starostlivosť o obyvateľov poproduktívneho veku do sedemdesiatich rokov je spojená s rozvojom služieb a spoločnosti vôbec, no zo zdravotného a spoločenského hľadiska je najdôležitejšia otázka ich aktívneho odpočinku, a to i prostredníctvom primeraného začlenenia do spoločenskej deľby práce.Vážnou požiadavkou je spojenie sociálnych a zdravotných služieb obyvateľom nad sedemdesiatpäť rokov, pretože v tomto období sa stáva aktuálnou ich závislosť od spoločnosti a čoraz častejšie sa zjavujú i zdravotné problémy. Výskumy a praktické skúsenosti potvrdzujú, že príslušníci tejto skupiny potrebujú diferencovanú zdravotnú i sociálnu starostlivosť. Túto úlohu sčasti plní širšia rodina a existujúca sieť zdravotníckych a sociálnych zariadení. Lenže štyridsať až štyridsaťpäť percent ľudí vo veku nad sedemdesiatpäť rokov sa už nemôže spoliehať na pomoc príbuzných. Patria k nim napríklad osamelí ľudia, väčšinou vdovy v obciach s malým počtom obyvateľstva, kde je nižšia vybavenosť sociálnymi a zdravotníckymi zariadeniami.Neznámy autor krásne vyjadril významné kvality staršieho človeka: „Mladosť nie je čas života, je to stav mysle. Je to rozvaha vôle, kvalita predstavivosti, sila citového pohnutia. Ľudia starnú len vtedy, keď opúšťajú svoje ideály. Rokmi zvráskavie koža, ale keď sa vzdávame entuziazmu, zvráskavie i duch. Sme takí mladí, aké sú naše túžby, aká je viera v nás samých a v budúcnosť. Sme takí starí, aký je náš strach. Takí starí, aké je naše zúfalstvo.“Medzi mladým a starým organizmom existuje viacero fyziologických a chorobných rozdielov predovšetkým v srdcovo-cievnom systéme a vo funkcii niektorých ďalších orgánov.

Chorobné zmeny v období staroby

Hoci si mnohí ľudia aj po sedemdesiatom roku života môžu udržať duševnú a fyzickú aktivitu, existujú viaceré rozdiely medzi mladým a starnúcim či starým človekom. Veľa pacientov, ale ešte stále aj veľa lekárov pokladá všetky chorobné príznaky a choroby starého človeka za choroby starnutia a staroby, hoci mnohé z nich sprevádzajú pacienta ako dlhotrvajúce ochorenia z mladosti či dospelosti až po starobu. Najdôležitejší rozdiel medzi mladým a starým organizmom sa prejavuje na srdcovo-cievnom systéme. V starobe slabne srdcová činnosť, zmenšuje sa rezervná sila srdcového svalu, a keďže mnohé choroby aj ich komplikácie zaťažujú práve srdce, v staršom veku častejšie vznikajú srdcové poruchy. V starobe cievy poškodzuje ateroskleróza, čím sa znižuje krvné zásobovanie životne dôležitých orgánov a vznikajú ich poškodenia a choroby. Ďalej sa znižuje funkcia obličiek, a to v priamej súvislosti s pribúdajúcim vekom. Pokles postihuje aj pľúcne činnosti, znižuje sa vitálna kapacita pľúc. Často sa prejavuje rozdutie pľúc so sprievodnými zápalmi priedušiek a ložiskovým zápalom pľúc. Obmedzuje sa hormonálna činnosť pohlavných žliaz, a to skôr u žien ako u mužov. Na kostno-kĺbovom systéme sa zriedi kostné tkanivo. Svaly, podporné štruktúry spojivových tkanív a chrupky sa zhoršujú a degeneratívne menia. Zvyšuje sa tvorba kazov a defektov chrupu, čo dosť narúša proces trávenia. Strata zubov môže ovplyvniť aj kvalitu reči. Poruchy reči sú ďalším poškodením, ktoré charakterizuje narušený zdravotný stav starých ľudí. Vznikajú po mozgovej mŕtvici ako následok hlasovej unavenosti a z iných príčin. V starobe sa vyskytujú kožné choroby, ktoré sú vlastné len tomuto veku. Často ostávajú nepovšimnuté choroby nôh, ktoré môžu znížiť pohyblivosť pacienta. Pre starého človeka môžu mať i menšie zranenia či poškodenia nôh spojené s infekciou vážne následky. V starobe stúpa počet úrazov. Pri úrazoch v domácnosti nejde o nedostatok skúseností starého človeka, ale skôr o poškodenie fyzického a duševného zdravia. Najčastejšie je na vine porucha nervového systému. Starým ľuďom sa mení svalová sila, dotykové zmysly a zmysel pre polohu, lebo pomaly strácajú citlivosť. Preto sa často potkýnajú a padajú, čo zaviňuje zlomeniny, najmä zlomeninu krčka stehennej kosti. Prejavujú sa i poruchy vlastných zmyslov, často sú to prvé príznaky nastupujúcej staroby. Týka sa to predovšetkým poruchy zraku, sluchu, chuti a čuchu. Stúpa aj výskyt duševných porúch a duševných chorôb. Psychický úpadok sa spravidla začína stratou pamäti, najmä na novšie udalosti. Niekedy to vyústi do vymýšľania si, čo zasa vyvolá stratu dôvery a spôsobuje starému človeku spoločenské ťažkosti. Upadá schopnosť sústrediť sa, šetrnosť sa mení na lakomosť, netrpezlivosť a podráždenosť. Z duševných porúch je najčastejšia starecká pomätenosť a neschopnosť s obmedzením pamäti. Starý človek sa ohradzuje niektorými ochrannými mechanizmami, napríklad hypochondriou. Treba však pripomenúť, že duševné poruchy sa prejavujú aj ako sprievodné príznaky niektorých telesných ochorení. Sprevádzajú ich srdcové ochorenia, srdcový infarkt, infekčné choroby, nádorové ochorenia, telesná a duševná vyčerpanosť, poruchy v zásobovaní vitamínmi a iné. Na tieto skutočnosti treba pri výskyte duševných porúch a chorôb starého človeka neustále pamätať. Bolo by chybou vždy vyžadovať, aby takto chorého umiestnili na psychiatrické nemocničné oddelenie alebo do psychiatrickej liečebne, pretože správne miesto pre pacienta možno určiť len po dôkladnom celkovom vyšetrení v spolupráci s internistom, psychiatrom, prípadne aj neurológom. Po vyliečení základného orgánového ochorenia sa väčšinou vyliečia aj duševné poruchy.

Lekár – najbližší spojenec starnúcich ľudí

Poruchy zdravia starých ľudí môžu vzniknúť aj z nesprávneho užívania liekov, najmä ak majú predpísané viaceré lieky s odlišným spôsobom aplikácie. Starí ľudia sa často mýlia a potom uvažujú, či zobrať dvojnásobnú dávku lieku, pretože zabudli užiť liek v pôvodne určenom čase. Slabý zrak a často i porucha pamäti môžu ľahko zviesť k nesprávnemu používaniu liekov, čo takisto môže poškodiť zdravie. Pri štarte do života sa dojča nevie pohybovať bez pomoci druhej osoby, nevie samo regulovať vylučovanie stolice a moču, nevie formulovať svoje bežné potreby, a tým menej abstraktné predstavy. Mnohých starých ľudí postihne ku koncu života podobná neschopnosť. Pri zabezpečovaní správnej zdravotnej starostlivosti o starých ľudí má obvodný lekár ťažkú úlohu. Musí veľmi dôkladne sledovať úzke rozhranie medzi primalou a veľmi rozsiahlou starostlivosťou. Na jednej strane sa musí vyhnúť rozškatuľkovaniu chorôb starých pacientov do bežných kategórií chorôb a ošetrovať len tieto choroby a nie celého pacienta. Na druhej strane sa musí vyhýbať i zveličujúcej liečbe a veľmi častým vyšetreniam. Ide najmä o celú sériu vyšetrení, ako sú napríklad röntgenové či podávanie vyprázdňovacích klystírov, čo môže starému pacientovi niekedy aj ublížiť na zdraví. Ak je pacient tak vážne chorý, že mu zostáva len obmedzený čas života, musí lekár dobre zvážiť následky svojho rozhodnutia v liečbe, najmä ak by mu z nej vyplýval zákaz obľúbených jedál, fajčenia či pitia alkoholu. Podobné úľavy často umožnili pacientovi príjemnejšie prežiť posledné dni života. Väčšina chorôb sprevádzajúcich starých ľudí si nevyžaduje nemocničnú liečbu. Mnohí pacienti uprednostňujú ošetrovanie a liečbu v domácnosti, najmä ak sa môžu spoľahnúť na starostlivú opateru svojich najbližších. Uprednostnené ošetrovanie chorého človeka v domácnosti vyplýva zo zdravotných a psychologických činiteľov. V liečbe prestarnutých chorých, najmä ľudí s náhlymi ochoreniami sa nemožno vzdať hospitalizácie pri tých pacientoch, ktorých stav si vyžaduje špeciálne vyšetrenia či chirurgické výkony. Ak je však presne určená diagnóza a zdravotný stav sa ustáli, nie je liečba v nemocnici nevyhnutná. Dlhý pobyt v nemocnici má totiž aj svoje nevýhody. Prináša napríklad možnosť vzniku bakteriálneho hospitalizmu, ktorý ohrozuje aj napriek dobrej starostlivosti ošetrovateľského personálu predovšetkým starých pacientov. V každej nemocnici sa vyskytujú choroboplodné zárodky, ktoré sa prenášajú pri nedostačujúcej hygiene pacientov, najmä tých, ktorí nevedia udržať moč. V nemocnici je riziko vzniku preležanín, ktoré spravidla nezaviňuje neochota či nedbalosť ošetrujúceho personálu, ale skôr nedostatok času, pretože zdravotníci sa musia venovať predovšetkým ťažko chorým pacientom s náhlymi ochoreniami. V bytoch je podstatne menej choroboplodných baktéríí, a tým menšie nebezpečenstvo vypuknutia druhotných nákaz. Domáce prostredie má aj niektoré nevýhody, tie však nie sú také, aby prevážili nad prednosťami domácej liečby. Medzi tieto nevýhody patrí nedostatočná či neodborná starostlivosť príbuzných, neskoré privolanie lekára, neskoré spoznanie vážnych ochorení či komplikácií. Psychologické činitele sa ukazujú ešte závažnejšie ako medicínske. Starší človek často trpí na viaceré ochorenia. Nie je rád, ak sa musí dať vyšetrovať viacerými odbornými lekármi, chce byť ošetrovaný u jedného lekára, a to z telesnej i duševnej stránky, preto starší človek patrí k najvernejším pacientom svojho obvodného lekára, s ktorým často spolu aj zostarne, s ktorým sa môže poradiť aj o najdôvernejších problémoch a starostiach, takže sa často medzi nimi vytvára pekný medziľudský vzťah plný vzájomnej dôvery a úcty. Pretože starnúci človek má strach pred liečbou v nemocnici, často len obvodný lekár je jeho jediným spojencom, ktorý ho môže od toho uchrániť. Najmä vtedy, ak sa takejto liečby domáhajú príbuzní. Mnoho starých ľudí totiž pokladá nemocnicu za svoju poslednú životnú stanicu.Ako vyplniť roky života v starobe? Ako ich spríjemniť, obohatiť a skvalitniť? Odpoveď na tieto otázky hľadá nielen medicína, ale i sociológia, psychológia a ďalšie vedné odbory…
.
.
zdroj: Zdravoveda 1989, vydavateľstvo Osveta