Vždy, keď sa kdesi v jeho spoločnosti začali spomínať nejaké choroby, Igor najskôr hrdo vyhlásil, že on je zdravý, má dobrý korienok. Krátko diskusiu s vtipom stopol, zmenil tému. A ak to podmienky nedovoľovali, potichu sa vytratil. Jednoducho to neznášal rovnako, ako bolo pre neho problémom ísť k lekárovi či nebodaj na odber krvi v rámci povinnej preventívky. Tam si už vopred žiadal odber ležmo, lebo vždy ho obchádzali mdloby až tak, že sa niekoľkokrát zložil.
Rôčky sa pomaly míňali, Igorovo zdravie bolo poriadku. Až zrazu jedného pekného popoludnia zacítil tupú bolesť na pravej strane brucha, ktorá mu chvíľami vystreľovala až kdesi k chrbtu. Najskôr všetko sám v sebe zľahčil, nedal na sebe znať, že čosi nie je celkom v poriadku. Ako to prišlo, tak to aj odíde, vravel si. Netušil, ako veľmi sa mýli.
Nemáš niečo proti bolesti?
Po nejakom čase, možno hodine – dvoch, Mária na svojom manželovi zbadala zmenu nálady. Bol zamračený, obchytával sa a neklamným dôkazom jeho zvyšujúcich sa nepríjemností bola tradičná hlboká mlčanlivosť, na ktorú nebol dôvod. Vonku bol príjemný septembrový deň babieho leta. Igor si večery zvyčajne užíval pozorovaním západu slnka na balkóne. Bol veľký milovník prírody. Tento večer však na balkóne neobsedel ani neobstál. Chodil hore-dole po byte a zrazu oslovil Máriu s nezvyčajnou otázkou: „Daj mi, prosím, nejakú tabletku proti bolesti, určite takú máš.“ No vedel, že tabletkou sa to neskončí. Mária sa hneď opýtala, čo ho bolí, načo mu je liek. Igor vyšiel s farbou von opäť prostredníctvom otázky: „No bolí ma tu, v bruchu, je to taká prudká bolesť, stále rastie, ani to neviem opísať, ale už som aj vracal a je mi veľmi zle, nevieš, čo to môže byť?“
Bude to asi žlčník...
Manželka nebola lekárka, ale sama mala už isté skúsenosti so žlčníkom i s jeho operáciou, so slepým črevom a zaujímala sa o medicínu, všetko si vždy dôsledne prečítala. Navyše Igora poznala ako starý peniaz a vedela, že má rád ťažké mäsité jedlá, je veľký kamarát so štipľavými klobásami, najmä pečenými či varenými. Neušlo jej, že zo špajzových zásob zase ubudlo. Navyše manžel začal opakovane vracať, jeho cesty na toaletu a do kúpeľne sa množili. Začala Igora spovedať, či si tajne nedal varenú klobásu okrem obeda, ako ho to vlastne bolí, pripomínala mu všetky prehrešky proti zdravému spôsobu života. No a ako starostlivá žena, začala mu navrhovať urýchlenú návštevu lekárskej pohotovosti v nemocnici, čo u Igora narážalo na taký odpor, že hrozil domáci konflikt. Darmo sa mu núkala, že pôjde s ním. Mária sa teda stiahla, nervózny Igor ju donútil ľahnúť si, veď ráno treba ísť znova do práce. Jej prítomnosť mu prekážala v bolesti. Poslúchla ho, nech sa nerozčuľuje, ale cez otvorené dvere ho potichu ďalej nepokojne sledovala. Nazdávala sa, že všetky príznaky nasvedčujú na žlčník, veď Igorovi našli kameň už dávno, len ho ignoroval...
Predsa pohotovosť
Po polnoci však už domáci pán nevydržal a poprosil Máriu, nech sa oblečie, že pôjdu do nemocnice hľadať pomoc. Igorove bolesti boli neznesiteľné. V aute sa na sedadle krútil, vzdychal, nedokázal zakryť utrpenie. Manželia zakotvili na Kramároch. Mária mala prirodzené obavy o Igora a mysľou jej prebehli nepríjemné spomienky, keď tam pred tromi rokmi doviezla syna so slepým črevom, nechali ich tam čakať skoro päť hodín a chlapca napokon operovali v pohotovosti. Do brucha sa mu dostal zlatý stafylokok, nasledovali preto ďalšie operácie a chlapec má doživotné následky. Pre takú hlúposť! Igora zavolali dnu, urobili mu USG brucha, ďalšie základné vyšetrenia, privolali konziliára. Napokon sestrička Márii povedala, aby ešte čakala, lebo Igor dostáva infúziu a pôjde domov s tým, že ráno musí ísť k svojmu lekárovi.
Kameň, ale obličkový
Manžela si od sestričky prevzala Mária pokojnejšieho, ale veľmi vyčerpaného s papierom v ruke a so stručným konštatovaním: „Je to obličkový kameň, budete musieť s tým niečo robiť.“ Nič viac. Dvere sa zatvorili.
Čo teraz, okrem cesty domov?
Igor bol po ľadvinovom záchvate zmorený. Silné bolesti vďaka infúzii ustúpili, ale zostal v ňom strach. Čo keď sa to o chvíľu znova začne? Veď mu povedali, že by mal ísť na operáciu. So žlčníkom sa jej úspešne zatiaľ vyhol, ale teraz? Nová pliaga. Spoľahol sa však na Máriu, ktorá sledovala čas. Chcela volať kamarátom, ktorí by mohli pomôcť, no budiť ich zavčas ráno predsa nemôže... Pred ôsmou zatelefonovala Paťovi. Mala šťastie. Ten bol ako vždy veľmi milý a ochotný. Povedal jej, aby chvíľu počkali, že sa ozve hneď, ako bude mať riešenie. Neuplynulo ani pol hodiny a Paťo ich už nadirigoval do inej nemocnice na urológiu. Igor si mal vziať so sebou všetky veci nevyhnutné na hospitalizáciu.
Šťastie v nešťastí
S Máriinou pomocou sa napodiv pokorne s ustrašeným pohľadom zbalil do vaku. V nemocnici už o ňom vedeli, prijali ho. Bol najvyšší čas, bolesti sa znovu ohlásili. Urológ vysvetlil, že kameň musí ísť von. Nasadia mu farmakologickú liečbu a pripravia ho na zákrok laserom – rozbitie kameňa. Igora desilo všetko okolo neho. Dostal ďalšiu infúziu s cielenou liečbou. Bolesti trvali. Už mal termín na zákrok – o týždeň. Na piaty deň v noci ho však prepadla veľmi silná kolika. Sestrička ho pobádala, aby len chodil, prechádzal sa po chodbe. Dostal sitko, cez ktoré mal močiť. Ráno sa bolesť ešte zintenzívnila, doslova mu prešla celým bruchom. Kameň opustil Igorovo telo, dôkaz bol v sitku. Bolesť sa otupila, hoci ešte stále ju cítil. Podľa sestričky sa ešte z obličky musí odplaviť aj všetok piesok. Na vizite Igorovi lekár povedal, že má šťastie. Operácia už asi nie je potrebná, ale ešte ho vyšetria. Bolo to tak. Mohol ísť domov, ale s prísnymi odporúčaniami novej životosprávy s pitným režimom. Dostal šumivé tabletky na dlhodobé pravidelné užívanie, ktoré majú zabrániť novej tvorbe kameňov, a musí chodiť k urológovi na kontrolu. Odvtedy už uplynulo desať rokov. Igor sa naučil piť veľa vody, krotí svoje chlapské gurmánske vášne a robí všetko, aby sa u neho kamene znova neobjavili. Lebo takú krutú bolesť viac zažiť nechce.