Príbeh tety Olinky nie je, žiaľ, zriedkavý. Ale v mnohom je poučný pre rodiny tých, ktorí sa podobne ako ona na starosť znova stávajú deťmi. Bez perspektívy, len s utrpením svojím i svojho okolia až do trpkého konca. No súčasne s možnosťou zmierniť negatívne sprievodné javy nevyliečiteľnej choroby mozgu známej ako Alzheimerova choroba na čo najmožnejšie minimum.
U osemdesiatdeväťročnej tety Oľgy sa to začalo tak isto, ako u všetkých postihnutých pred ňou. Najskôr zabudla, že to isté už dcére, s ktorou žije v spoločnej domácnosti, niekoľkokrát povedala. Keď si popoludní sadla na chvíľu oddychu na balkón, akási mama na pieskovisku vybila dieťa. Tetu, bývalú učiteľku a mamu štyroch detí, to veľmi pohoršilo. Bitku nepovažovala nikdy za výchovnú metódu. Dcéra Miluška, takisto učiteľka, jej odvetila, že už jej tú príhodu dvakrát povedala. No o chvíľu ju teta Olinka rozprávala zase. Pred tým sa zopár ráz stalo, že teta, kedysi výborná kuchárka, pokazila jedlo. Presolila polievku a sama si to nevšimla, ba pobabrala aj svoju obľúbenú tortu, pýchu nedeľného stola. Miluška bola sama, bezdetná vdova, a keď sa jej pred viacerými rokmi po otcovej smrti naskytla príležitosť kúpiť byt v tom istom dome, kde bývali rodičia, dokonca na rovnakom poschodí, neváhala byť bližšie k mame. Niekoľko rokov žili akoby spolu a predsa osve. Obe mali množstvo záujmov, najmä kultúrnych a umeleckých a pestovali si ich dochuti.
Sťahovanie im otvorilo oči
No roky ubiehali, živobytie zdraželo a teta Oľga s Miluškou sa aj s vedomím ďalších detí dohodli, že bude dobré, keď sa teta presťahuje do trojizbového bytu k dcére a jej dvojizbový byt zrekonštruujú, lebo to už veľmi bolo potrebné, a potom ho prenajmú. Rozhodnutie urýchlilo prepadnutie tety vo vchode do domu, keď sa vracala od lekárky. Zlodej ju zrazil na zem a obral o kabelku. Tetu to spolu so zmenou, ku ktorej sa sama odhodlala, veľmi rozrušilo. Znášala to zle, hoci v skutočnosti sa pre ňu takmer nič nezmenilo. Ale prejavili sa u nej depresívne nálady, dlho bola akási vykoľajená. Miluška sa usilovala vyjsť jej vo všetkom čo najviac v ústrety, kým sa v maminom byte prerábala kúpeľňa a pohybovali sa v ňom remeselníci, ktorí vymieňali okná, maľovali, išla teta na stredné Slovensko na návštevu k synovi. Chodila tam rada, bolo príjemné leto, ale Marek s manželkou lekárkou Gitkou mali pocit, že mama sa necíti u nich dobre, ich inokedy dlhé a pútavé rozhovory stratili na zvyčajnej kvalite. Miluška spoločne so sestrou Vierkou v priebehu dvoch týždňov všetko stihli. Presťahovali tetu Olinku, zreštaurovali a upratali obidva byty. Čakali pochvalu od mamy ako za detských čias, no keď ju Marek doviezol, žiadna sa nekonala. Tetin nepokoj bol veľmi očividný. Pre Milušku sa začal krušný život. Mama telesne i duševne upadala, bola nervózna, pridružili sa aj nejaké zdravotné ťažkosti a ustavičné problémy s kľúčmi. Večne boli inde a sústavne sa hľadali. Nasledoval pobyt v nemocnici pre podozrenie na mozgovú cievnu príhodu. Tá sa nepotvrdila, ale vyšetrenia u tety Olinky preukázali Alzheimerovu chorobu.
Chvíľkové zlepšenie
Miluška si zrazu lepšie uvedomila varovné príznaky maminej choroby. Mala veci s kým konzultovať aj v rodine. Okrem Gitky je lekárkou aj Vierka, ale Miluške môže pomáhať najmä radami a častými telefonátmi či skypovaním, lebo s manželom je dlhodobo služobne v zahraničí a domov chodí na návštevy len niekoľkokrát ročne. Nemocnica však tete Oľge na istý čas pomohla. Dostala niekoľko infúzií, nasadili jej potrebné lieky. Choroba sa ako keby zastavila. Bolo to však na pár mesiacov a ničivé vplyvy ochorenia mozgu sa zintenzívnili. Teta začala žiť vo svojom zvláštnom svete, Miluška jej darmo pripomínala, čo bolo včera, na to nereagovala. Ale fungovala na telefón, ktorým ju dcéra pravidelne kontrolovala niekoľko ráz počas toho, čo bola v škole, kde učí. Dopoludnia trávila s mamou, keď utekala na nákup, poprosila susedu, aby na tetu dozrela. Na obed odchádzala do práce a navečer sa hnala domov s mobilom na uchu. Najhoršie to bolo v noci. Teta Olinka už potrebovala stálu kontrolu, aj dva-tri razy šla na toaletu a Miluška spala ako zajac, počula, keď sa mama pohla. Vstávala s ňou, odprevádzala ju, aby nespadla. To bolo veľmi vyčerpávajúce a niet sa čo čudovať, že Miluška sama už potrebovala lekársku pomoc. Najskôr sa ponúkol Marek, vzal mamu na týždeň k sebe. Ale ona už u nich v byte strácala orientáciu, bola rozrušená, zmena jej neprospela.
Centrum je riešenie
Miluška hľadala pomoc prostredníctvom ošetrujúcej lekárky, známych aj internetu. Riešenie sa našlo pomerne rýchlo. Iba štyri zastávky autobusom od ich domu v Petržalke funguje už niekoľko rokov denné stacionárne Centrum Memory pre ľudí s Alzheimerovou chorobou. Teta Oľga je jeho návštevníčkou asi rok. Miluška ju tam každé ráno vodí ako do škôlky. A keď učí dlhšie ako do pol piatej poobede, v centre tetu posadia do taxíka, ktorý ju odvezie domov a odprevadí až do bytu. Za 3 eurá. Miluške sa tak výrazne uľavilo od starostí. Chorým sa v centre po celý deň venujú odborne vzdelaní a skúsení zdravotnícki pracovníci. Sú pod stálym lekárskym dozorom, zapájajú sa do rozličných aktivít, ktoré im pomáhajú zachovávať zdravé mozgové bunky, aktivovať pamäť a cvičiť ju optimálnym spôsobom. Pri tom rešpektujú individuálne záujmy, vzdelanie a schopnosti svojich pacientov. Aktivizačný program, ktorému sa klienti centra podrobujú, spôsobuje stimuláciu mozgu, čím sa spomaľuje proces prechodu ochorenia do vyšších štádií. Choroba nepostupuje tak rýchlo, ako by postupovala bez tejto aktivizácie. Ide aj o podporu liekov – farmakoterapiu, ktoré majú klienti predpísané a ich úlohou je podporovať mozog v činnosti. Miluška platí za tetu Oľgu v centre mesačný poplatok, ktorý predstavuje 10 eur denne. Je v ňom zahrnutá strava trikrát denne aj liečebný program spočívajúci v aktivizácii a stimulácii. Klienti sú rozdelení do skupín, v ktorých cvičia, každý deň absolvujú koncetračno-pohybové cvičenie a potom nasleduje aktivizačný alebo terapeutický program: muzikoterapia, arteterapia, ergoterapia a ďalšie aktivity. Hrajú napríklad i pexeso. Pomocou fotografií z domu im oživujú spomienky. Príbuzní sú o všetkom informovaní a inštruovaní o starostlivosti svojich pacientov doma. Prekvapením pre Milušku bola vysoká úroveň bontónu v centre, na ktorý si teta Olinka celý život potrpela. Preto sa nečuduje, že mama chodí do centra rada a dobre sa tam cíti. Akoby znova pookriala.