Osteoporóza patrí medzi civilizačné choroby. Ako starne populácia a ako pribúda iných chorôb, pribúda aj osteoporózy, ktorá ich neraz sprevádza. A tak ako so všetkými chorobami, ktoré začali oproti minulosti prudko vyskakovať, aj osteoporóze sa začali odborníci viac venovať. Stala sa nielen zdravotníckym, ale aj sociálno-ekonomickým problémom. Poznáme primárnu a sekundárnu osteoporózu.Sekundárna býva sprievodným javom iných ochorení, povedzme nedobrého vstrebávania pri celiakii, pri reumatoidnej artritíde, pri dlhodobej liečbe steroidmi, pri obličkových či pečeňových poruchách a ich liečbe. Primárna je multifaktoriálne ochorenie, takže faktorov, prečo má človek problémy s osteoporózou, môže byť viacero.
Pani Šarlota sa presne pamätala na rok 1972, keď ju „tak čudne boleli kĺby“. Samozrejme, netušila, že by to mohla byť osteoporóza. Vybrala sa teda k lekárovi, a ten jej rovno povedal, že o štyri roky bude na vozíčku. Prirodzene, vybrala sa k inému lekárovi, od ktorého čakala viac informácii, a dostala ich. Poradil jej, aby pagaštan konský, borievky a trochu chrenu vylúhovala v liehu a aby si týmto roztokom trikrát denne natierala boľavé miesta. Chren je proti bolesti, borievky vraj hoja jadrá kĺbov, z pagaštanu robia kadejaké masti a viera uzdravuje. A tak kĺby natierala dva roky a – neboleli. V roku 1974, nanešťastie, ochorela na priedušky a nasadili jej kortikoidný liek. Vtedy nemohla tušiť, že na jej osteoporózu je to ďalšia sekera. Koniec koncov, stále ju nič nebolelo. V roku 1989 stihla pani Šarlotu ďalšia pohroma: namerali jej vysoký cholesterol a prikázali schudnúť! Za tri roky zhodila 14 kilogramov. Ten posledný rok však už cítila bolesti v krížoch. Pri vyšetrení sa osteoporóza skryla za žlčníkové kamene, vybrali jej teda žlčník. A potom prišiel november 1993, keď sa jej zlomil stavec. „To sa už o mňa zaujímali ortopédi,“ povedala pani Šarlota. Za štyri roky sa zmenšila o 14 centimetrov. Ako mladá žena merala 166, sedemdesiatšesťročná iba 152 centimetrov. Od roku 1993 nosila korzet. Humor však nestrácala. „Nie je to zasa až taká zlá choroba. Verili by ste, že od roku 1993 som ani raz doma nevysávala? Zakázali mi to. Nič nesmiem zdvihnúť, nesmiem sa zohnúť... Vlastne by som nemala robiť – nič, ale to sa nedá. A tak, keď chcem vybrať koláč z rúry, musím si vymyslieť nejaký fígeľ. Napríklad čupnúť si a dvíhať ho hore celou postavou. Nuž, čo narobím, mohlo by byť ešte horšie. Myslím si, že to patrí k veku. Mám 76 rokov, na tancovačku sa nezberám.“ Pani Šarlota mala smolu trikrát po sebe. Keby ju boli začali liečiť už v roku 1972, mohla ešte dlhé roky vyberať koláč z rúry celkom inak. Namiesto toho jej však kvôli inej chorobe nasadili kortikoidy, ktoré pri odvápňovaní kosti pôsobili ako katalyzátor. Potom sa zasa musela dať na strohú diétu, takže jej minerály, najmä vápnik, chýbali ešte viac. A predsa, vďaka tomu, čo sme už pred desiatimi rokmi vedeli o osteoporóze, mala krajšiu starobu. Až do svojej smrti chodievala na kontroly, užívala lieky. Keby ju tá istá choroba trápila v tom istom veku čo i len pred tridsiatimi rokmi, asi by nad ňou lekári zlomili palicu. Tak ako vravievali naše staré matere, že človek na staré kolená začína rásť do hrobu. Ako mu pribúdalo rokov, čoraz viac sa podobal na zošúverený list. Najskôr sa zhrbil, potom sa mu vydulo brucho, čudne sa mu predĺžili ruky. To ho už trápila „lámka“, boleli kĺby, nedokázal si poradiť ani s ľahkými predmetmi. Keď po pár rokoch „dorástol do truhly“, nikoho neprekvapilo, že umrel.
CIVILIZAČNÁ ŠTATISTIKA
Táto pacientka mala vlastne šťastie v nešťastí. Prišla k odborníkovi v čase, keď jej už aj medicína mala čo ponúknuť. Veď ak ešte dvadsať rokov predtým lekárom slúžili iba röntgenové prístroje a prepočítavali odchýlky podľa intenzity kosti na obraze, zrazu mali prvé denzitometre na meranie hustoty kostí. Osteoporóza patrí medzi civilizačné choroby. Ako starne populácia a ako pribúda iných chorôb, pribúda aj osteoporózy, ktorá ich neraz sprevádza. A tak ako so všetkými chorobami, ktoré začali oproti minulosti prudko vyskakovať, aj osteoporóze sa začali odborníci viac venovať. Ako hovorí internista a reumatológ MUDr. Bohuslav Dobrovodský, začala sa – dekáda kostí. Osteoporóza sa dostala do centra pozornosti. Dôvodov na to bolo veľmi veľa. „Stala sa nielen zdravotníckym, ale aj sociálno-ekonomickým problémom. Napríklad len náklady na liečbu zlomeniny horného konca stehennej kosti boli v Európskej únii v roku 1998 až 4,8 miliardy eur. Osteoporotické zlomeniny postihujú každú tretiu ženu a každého šiesteho muža po päťdesiatke, čo je šesť až osem percent populácie. Najobávanejšie sú práve zlomeniny krčka stehennej kosti. V roku 1990 ich vo svete zaznamenali 1,6 milióna, ale v roku 2050 podľa odhadu odborníkov ich bude až 6,26 milióna. Na Slovensku bolo v roku 1974 zaznamenaných okolo 1600 týchto zlomenín, no už v roku 2000 až 10 000. Nuž a za každým týmto číslom musíme vidieť človeka, konkrétny osud. Osteoporóza ho dokáže človeku veľmi znepríjemniť,“ vysvetľuje MUDr. Bohuslav Dobrovodský. Až približne tretina pacientov po zlomenine krčka zomiera a ďalšia tretina býva odkázaná na trvalú opateru. Je na siedmom mieste najčastejších príčin úmrtí hospitalizovaných pacientov u nás. Čierna štatistika, ktorá by však bez „dekády kostí“ vyzerala ešte horšie. „Bola to moja vlastná iniciatíva. Informácií je veľa, treba však zájsť za lekárom. Bála som sa, aby ma nepostihlo to isté, čo moju sestru. Celý život ju trápili kosti, chodila s pomocou bariel, a keď navyše spadla a zranila sa pri upratovaní police, začal jej rásť hrb. Celá sa zosypala, zmenšila. Aj otcovi v nemocnici povedali, že má osteoporózu, ale to už mal 86 rokov. Hoci som to pripisovala jeho veku, povedala som si, že sa s tým zahrávať nebudem a pred štyrmi rokmi som sa vybrala k lekárovi,“ rozpráva 57-ročná pani Erika. „Asi som urobila dobre, pretože mi hneď predpísali adekvátnu liečbu a už trikrát som bola na kontrolnom vyšetrení. Čo vám budem rozprávať, keď mi dnes lekár povedal, že denzitometria je v norme a mám sa prísť ukázať až o dva roky, dostala som vianočný darček. Aj keď je do Vianoc ešte ďaleko.“
PREVENCIA – ZDRAVÝ ROZUM
„Poznáme primárnu a sekundárnu osteoporózu. Sekundárna býva sprievodným javom iných ochorení, povedzme nedobrého vstrebávania pri celiakii, pri reumatoidnej artritíde, pri dlhodobej liečbe steroidmi, pri obličkových či pečeňových poruchách a ich liečbe. Primárna je multifaktoriálne ochorenie, takže faktorov, prečo má človek problémy s osteoporózou, môže byť viacero. Na prvom mieste by som spomenul dedičnosť,“ hovorí MUDr. Bohuslav Dobrovodský. Tú, samozrejme, nemôžeme ovplyvniť, môžeme vychádzať iba zo štatistickej pravdepodobnosti, že ak mala osteoporotickú zlomeninu matka, s vysokým predpokladom ju bude mať aj dcéra alebo vnučka. Zlomenina podmienená dedične je teda rizikovým faktorom, o to viac si žena musí dávať pozor a myslieť na prevenciu. „Kosť nie je kameň, ale živý organizmus! V tele máme bunky, ktoré sa zúčastňujú na jej stavbe, ale aj bunky, ktoré ju odbúravajú. V detstve a v puberte prevládajú tie stavebné, v dospelosti, keď je plne rozvinutá hormonálna aktivita, sú obe skupiny v rovnováhe, ale po poklese hormonálnej aktivity v predmenopauzalom odbdobí, a najmä v menopauze, postupne začínajú prevládať bunky, ktoré odbúravajú kosť, tá redne a slabne. No a práve tu sa musí do hry zapojiť aj zdravý rozum a človek pre svoje zdravie musí niečo robiť. Nič mimoriadne, skôr to, čo spomíname pri každej civilizačnej chorobe. Veľa pohybu! Prečo? Pohyb stimuluje bunky, ktoré sa zúčastňujú na výstavbe zdravej kosti. Zdravá výživa. Dnes už aj u praktických lekárov nájdete tabuľky, ktoré hovoria o dostatočnom prísune vápnika zo stravy. V nich si človek nájde aj to, koľko vápnika kedy potrebuje. Samozrejme, viac žena v tehotenstve alebo v menopauze než zdravá štyridsiatnička. Organizmus potrebuje vápnik pri nervovej činnosti, pri nervovo-svalovom prenose, ale aj na správnu funkciu priečne-pruhovaného svalstva či pri zrážavosti krvi. Ak ho nemá dosť, siahne na zásoby, na kosti,“ vysvetľuje MUDr. Bohuslav Dobrovodský. Dobrou správou je však aj to, že s osteoporózou sa vždy dá niečo robiť. Napokon, o tom je aj celá „dekáda kostí“. Vysvetľovať, naučiť, pochopiť, v čom spočíva prevencia, a samozrejme, aj účinná a rozmanitá liečba. Dnes už nájdete odpovede nielen u praktických lekárov, gynekológov, ale takisto u ortopédov, reumatológov či endokrinológov. Ďalšou dobrou správou je dostupnosť diagnostiky. „Poznáme dve štádiá choroby, osteopéniu a osteoporózu, pričom osteopénia je začiatočné štádium. Vtedy, po rozhovore s lekárom, treba zmeniť životosprávu, cvičiť, užívať preventívne preparáty vápnika a vitamínu D. Pri plne rozvinutej chorobe navyše podávame lieky zabraňujúce odbúravaniu vápnika z kostí alebo podporujúce novotvorbu kosti,“ dodáva MUDr. Bohuslav Dobrovodský. Nuž a spomeňme ešte aj mužov, hoci sa o osteoporóze hovorí zväčša ako o chorobe žien. Ešte na začiatku „dekády kostí“ to boli práve oni, ktorí sedávali v gynekologickej ambulancii medzi ženami, lebo potrebovali špeciálnu výnimku, aby mohli dostať liek, ktorý bol viazaný na predpis gynekológa. „To je dnes už minulosť,“ dodáva MUDr. Bohuslav Dobrovodský. „Pravda však je, že mužov trápi osteoporóza menej. Ak je celoživotné riziko akejkoľvek osteoportickej zlomeniny u päťdesiatročnej ženy 39-percentné, u muža len 13-percentné. Muži majú pevnejšie kostry, a ak aj ochorejú, potom vo vyššom veku než ženy. Neraz si za to môžu sami, priveľa alkoholu a priveľa cigariet dokáže zničiť aj pevnú kosť.“