V súčasnom svete je v ohrození nielen bezpečnosť a správny vývoj detí, ale ony samy sa stávajú nebezpečnými pre spoločnosť. O tomto znepokojujúcom fenoméne hovorila s prednostom Kliniky detskej psychiatrie pri Detskej fakultnej nemocnici s poliklinikou v Bratislave doc. MUDr. IGOROM ŠKODÁČKOM, PhD., novinárka Tatiana Jaglová.
.
.
.
Správy o tom, že deti vezmú zbraň a zabíjajú, sú čoraz častejšie a veľmi znepokojujúce. Dá sa povedať, že ide o fenomén súčasnosti?
Reálne príklady hrôzostrašného zneužívania detí ako zabijakov poznáme aj z minulosti. Už v staroveku boli známe vojská detí nasadené do boja, v modernom období šlo o deti, ktoré zabíjali napríklad v Pol Potovom režime alebo v Angole. Čoraz častejšie sa objavujú správy o vraždách spôsobených deťmi vo vyspelých krajinách, najmä tam, kde je ľahký prístup k zbraniam – ako v USA. Na internete a v televízii sa často predstavujú agresívne spôsoby riešenia konfliktov. Ale aj kluby športových fanúšikov trénujú útoky a bitky. Módne je sebapresadzovanie brutalitou za pomoci nenávisti alebo akási hra na ubližovanie – jednoducho iba z nudy.
Čo vlastne z odborného hľadiska rozumieme pod agresiou?
Známy český neuropatológ F. Koukolík uvádza tri základné príčiny agresie, ktoré sa navzájom prelínajú a sú zodpovedné za vznik agresívneho konania: dedičnosť, ochorenie alebo úraz mozgu a učenie. Pražský psychiater V. Vondráček charakterizuje agresiu takto: „Agresia je čin, činnosť, ktoré vedú k poškodeniu alebo zníženiu nejakej hodnoty. Agresia v najužšom zmysle slova je fyzické, brachiálne násilie alebo útok.“ Cieľom agresie je zastrašiť druhého, zmocniť sa objektu alebo ho odstrániť, získať nejaké výhody. S. Freud pokladal agresiu za vrodenú vlastnosť. Ide o pudovú teóriu, ktorá pracuje s pudmi eros (pud života a sebazáchovy) a thanatos (pud smrti). Pud smrti je deštrukčným pudom, ktorý môže byť namierený proti samotnému organizmu alebo proti iným organizmom. Etológ K. Lorenz nechápe agresiu ako reakciu na vonkajší podnet, ale ako neustále sa hromadiacu energiu. Psychológ J. Dollard za podklad agresie považuje frustráciu. Je definovaná ako stav, ktorý vzniká vtedy, keď okolnosti znemožňujú dosiahnutie cieľa. Frustrácia iba navodzuje pohotovosť na agresívne konanie. Psychoanalytik E. Fromm rozlišoval dva druhy agresie, a to malígnu a benígnu. Benígna je charakteristická nielen pre ľudí, ale je vlastná aj zvieratám. Prejavuje sa v situáciách, ktoré ohrozujú život a jej cieľom je vždy odstrániť príčinu ohrozenia. Malígna agresia sa vyznačuje krutosťou a deštruktivitou, je biologicky neadaptívna. Objavuje sa len u človeka, je biologicky škodlivá, pretože narušuje sociálne normy. K jej hlavným prejavom patria vražda, krutosť či sexuálne zneužívanie a týranie, ktorých jediným cieľom je slúžiť páchateľovi týchto činov ako zdroj potešenia.
Ako by ste charakterizovali osobnosť patologicky agresívneho dieťaťa alebo mladistvého?
Agresivita sa vyskytuje častejšie u detí a adolescentov s poruchami správania, čo predstavuje jednu z porúch vývoja osobnosti. Vyskytuje sa napríklad u frustrovaných alebo emočne aj sociálne deprivovaných detí odmietaných rodičmi, najmä matkou i rovesníkmi. Ide aj u detí s rôznymi psychickými poruchami je jedným z prejavov agresia v správaní. Najčastejšie sa vyskytuje u detí s organickou poruchou centrálnej nervovej sústavy (napríklad po zápale mozgu), u mentálne retardovaných, hyperkinetických detí, detí so závislosťou od psychoaktívnych látok. Agresivita môže byť sprievodným symptómom pri telesnom ochorení (keď sa vylučujú vo zvýšenom množstve hormóny, ako je adrenalín, alebo hormóny štítnej žľazy) alebo pri dlhodobom liečení, napríklad kortikoidmi.
Na dennom poriadku je, žiaľ, aj šikanovanie. Detský svet je vlastne nebezpečné prostredie. Slušné a dobre deti sa v ňom javia ako slabší jedinci...
O šikanovaní hovoríme vtedy, keď jedno dieťa alebo skupina detí hovorí inému dieťaťu nepríjemné veci, bije ho, kope, vyhráža sa mu, zamyká ho v miestnosti a pod. Tieto incidenty sa môžu často opakovať, pričom šikanované dieťa sa ťažko ubráni. Ako šikanovanie môžeme označiť aj opakované posmešky alebo nedôstojné poznámky o rodine, sociálnom postavení dieťaťa, či o jeho vlastnej osobe (vzhľad, vlastnosti, schopnosti, zručnosti, charakter...). Za šikanu sa neoznačuje občasná bitka, šarvátka približne rovnako fyzicky vybavených súperov. Hodnoty vštepované výchovou k slušnosti, pomoci iným, a to nielen ľuďom, ale aj prírode sa často považujú za prehnanú mäkkosť, zbabelosť alebo evidentnú nepravdivosť názorov, hoci môžu byť na výsosť humánne. V toku dejín sa neraz presadili jedinci s poruchami osobnosti, zvrhlými názormi, s nutkaním k potláčaniu názorov inak vychovaných ľudí, ktorí sú precitlivení alebo empatickí. Niektorí slušne vychovaní nezvládnu takto vytvorený nátlak iných a riešia to útekom do svojho vysnívaného sveta alebo do spoločnosti inak ekonomicky a kultúrne štruktúrovanej, či do najhoršieho spôsobu, ako je samovražda. Spoločnosť však má výchovou ovplyvniť svoje deti a vytvoriť zákony, ktoré umožnia uplatniť človečenské hodnoty a brániť zlovoľnosti, gaunerstvu, prekračovaniu noriem nielen ľudských, ale aj transcedentálnych. Iba vzájomnou pomocou, vierou v seba a iných za pôsobenia čo najľudskejších zákonov môžeme ľudstvo pozdvihovať.
Keď si prepneme televíziu na hociktorú stanicu, vidíme až príliš často „hrdinov“, ktorí si svoje „práva“ prestrieľajú alebo vybojujú tvrdými päsťami. Nečudo, že deti v tom vidia pozitívny príklad...
Vplyv slova je na správanie sa ľudí veľmi silný – o to viac, ak ide o osobnosť vo vývine. Účinok slova sa ešte zosilní pôsobením optických a iných vnemov (napr. čuchových). Ľudia to vedia od pradávna. Preto bola veľmi účinná napríklad výzdoba chrámov, vedeli to vodcovia starých kultúr či diktátori, alebo v súčasnosti aktéri predvolebných bojov. Dnes za pomoci moderných zobrazovacích metód konštatujeme vplyv jednotlivých slov na rôzne štruktúry mozgu. Filozof J. Scruton (2002) uvádza, že po strate viery je kultúra v súčasnosti charakteristická tým, že nevyžaduje zodpovednosť, odbornosť a mravnú disciplínu. Vyradil sa estetický objekt a na jeho mieste sa usídlila reklama. Mladí žijú v neistote, úzkosti, majú nízku sebadôveru, pociťujú absenciu altruizmu. K tomu prispievajú masovokomunikačné prostriedky, hlavne televízia. Predovšetkým americkí psychológovia, psychiatri, vychovávatelia a sociálni pracovníci považujú za znepokojujúce, že veľa detí strávi pri televízii denne 2 až 3 hodiny, ba aj viac. Deti veria tomu, čo vidia v televízii, a nerozlišujú medzi ,,dobrou“ a ,,zlou“ zábavou. Sú vystavované násiliu nielen v kriminálnych príbehoch a westernoch, ale aj v kreslených filmoch a správach zo sveta. Albert Bandura, teoretik sociálneho správania, tvrdí, že násilie v televíznom vysielaní vnáša modely agresívneho správania, ktoré dieťa nemôže mať z vlastnej skúsenosti, a zároveň znižuje zábrany agresívne konať. Deťom chýbajú znalosti v podobe uvedomelých a neuvedomelých stôp, ktoré sa ukladajú v hlbine mozgu. Mladí viac podliehajú citovo prifarbeným názorom, sprostredkovaným vplyvom a reagujú síce oduševnene, ale často bez rozmyslu, pod vplyvom nezhodnotenej idey. Takto sa nimi ľahko manipuluje a pomerne ľahko sa vytvára ,,brain washing“ – vymývanie mozgu. U jedincov sa dosiahne úroveň agresie a tá sa prejaví v agresivite. Dieťa sa snaží napodobniť imaginárne vzory a prichádza k presvedčeniu, že vlastné napätie si možno znížiť agresiou, lebo sa to tak robí podľa vzoru televízie.
Podľa nového zákona nesmú rodičia deti fyzicky trestať. Deti si však neraz presadzujú svoje požiadavky dosť bezohľadne a vedia poriadne nahnevať rodičov. Ako ich teda správne usmerňovať a vychovávať?
K deťom treba pristupovať diferencovane. Inak v ich ranom veku, inak v puberte. Deti predškolského veku bežne opozične vzdorujú. Ich vzdor treba niekedy riešiť po opakovaných pripomienkach aj dôraznejšie, napríklad plesnutím po zadku, ak napríklad dieťa opakovane vybieha – napriek upozorneniu – na frekventovanú cestu. Iné je riešenie opozičných postojov u adolescentov. Tu už dieťa nemá naučený vzorec uvedomelej poslušnosti, ktorý malo získať už v predškolskom veku, a plesnutie vyvolá okamžitú urazenosť až agresiu. Zmeškal sa vlak vo výchove, a preto sa dnes jedinci v puberte správajú často opozične, sú arogantní, drzí a agresívni. Rodičia im nestačili vštepiť základné obrysy spoločenských pravidiel, rozlišovania dovoleného od nedovoleného. Prehnaný, tzv. švédsky model výchovy dakedy predstavuje aj nezáujem alebo vyčerpanosť rodičov. Vo výchove je najdôležitejšie pre adolescenta a jeho rodičov či vychovávateľov akceptovať narastajúce agresívne impulzy, využiť agresívnu energiu do konštruktívnych prejavov, ako je napríklad prirodzená súťaživosť, šport, asertivita a podobne. Mladí ľudia sa majú naučiť prejavovať svoje pocity a konflikty a nepreukazovať ich behaviorálne, čo vedie k agresívnemu správaniu. Treba teda, aby mali v sebe od detstva zakódovaný morálny rámec spojený s ochotou vychovávateľov vypočuť ich a snažiť sa porozumieť im. Preto aj v prostredí chudoby môžu vznikať krásne spôsoby spolužitia členov rodiny, ktorí vedia otvorene riešiť konflikty a vytvárať morálne hodnoty, čo sa prejaví v spolužití s ostatnými ľuďmi. Je to výzva pre všetky rodiny, lebo poznáme pravý opak – agresivitu, gaunerstvo, podvody, predstieranú vieru u mnohých zbohatlíckych rodín bez štruktúry úprimnosti, komunikácie a hodnotového rebríčka. Pre zdravý psychosociálny vývoj jedinca je dôležité nepripustiť psychickú depriváciu alebo subdepriváciu v jeho najskorších vývojových štádiách, čiže nepripustiť ani nechcené tehotenstvo a zabezpečiť dieťaťu v neskoršom vývoji primerané vzory mužnosti a ženskosti. Psychickú depriváciu u detí možno zastaviť a zvrátiť vcelku jednoduchými opatreniami. Napríklad podporou intelektových schopností dieťaťa v školskom období, rozvíjaním telesnej sily a obratnosti, podporou súťaživosti a v stredoškolskom veku podporou záujmov a schopností dieťaťa, ktoré vedú k neskoršiemu sebauplatneniu v zamestnaní, pomocou pri vyzrievaní sexuálnych či erotických tendencií a v prebúdzaní rodičovského záujmu po narodení vlastného dieťaťa.