Už oddávna sa ľudstvo, ale najmä jeho nežnejšia polovica snaží o čím dlhšie udržanie mladosti, sviežeho vzhľadu alebo o dômyselné zamaskovanie niektorých menej vábnych znakov, ktoré máme buď od narodenia, alebo ich nám pridávajú kilá či roky. Nie je na tom nič mimoriadne, naopak, v posledných desaťročiach sa trend mladosti a krásy pestuje na inej, vyššej až vysoko profesionálnej odbornej úrovni.
Plastická chirurgia má v tejto oblasti bohaté zastúpenie a veľký podiel. Pre veľkú časť našich pacientov nie sú jedna – dve návštevy na našej klinike zriedkavé. Naopak. Pritom v absolútnej väčšine u nich nejde o žiadnu posadnutosť svojím telom ani o mimoriadne prehnanú pozornosť a starostlivosť o svoj vzhľad či snahu o stále dokonalejšie vyzerajúcu niektorú časť tela. Ako príklad môžeme spomenúť dve z našich častých diagnóz. Pacientka vo veku 45 rokov pracujúca v administratíve, posledné roky sa u nej prejavuje postupný pokles horných viečok, počas hospitalizácie zistí, že napriek začiatočnému strachu z operácie ju takmer nič nebolí, prežila operáciu, no na druhej izbe leží pacientka po úprave prsníkov, pretože tri pôrody na nich zanechali svoje stopy. Ak si po zvážení určitých okolností po pár mesiacoch svoje úlohy na našom operačnom stole a na pooperačných izbách vymenia, môžeme povedať, že ide o takmer bežný jav. V dnešných časoch a pri súčasných materiálnych a technických možnostiach po jednom až dvoch mesiacoch na viečkach nevidno ani stopu po operácii. Po 5 – 7 dňoch po modelačnej operácii prsníkov sa žena pri kancelárskom type práce môže smelo vrátiť do kolektívu a takmer nikto si na nej nič nevšimne. Toto všetko, čo sme dosiaľ spomenuli, možno pokladať za normálne, za niečo, čo sa nevymyká z radu. Dysmorfofóbia je však jav, správanie, ktoré normálne rozhodne nie je. Samotné slovo pochádza z gréčtiny – dysmorphé a phobos, čo pri trochu otrockom preklade by mohlo znamenať – obava z ošklivosti. Voľnejšie preklady by však mohli znieť ako prehnaný strach a obava o svoj vzhľad. Na prvý pohľad čísla, ktoré udávajú psychológovia, hovoria o cca 0,5 – 1,5 % populácie, ktoré trpia touto poruchou, čo samozrejme nie je veľa. Navyše u niektorých ľudí je táto porucha správania dokonale maskovaná, a ak sa prejaví, tak len v určitých krízových situáciách. Na druhej strane najmä plastickí chirurgovia, dermatológovia a čiastočne i stomatológovia sa s touto skupinou pacientov stretávajú pomerne často. Podľa niektorých údajov až do 10 % percent pacientov v plastickochirurgických ambulanciách je možné zaradiť k dysmorfofobikom.
Pacient spadajúci pod túto diagnózu zväčša prichádza nie s jedným, dvoma problémami, ale má ich zväčša niekoľko. Väčšinou má dokonale naštudované možnosti riešenia, nie zriedka i s vlastným návrhom, ako by sa mala operácia realizovať. Fotomontáže vlastnej tváre, ak ide napr. o operáciu nosa, sú istým oživením našej práce, ale trvanie pacienta či pacientky na niektorých detailoch, postupoch, termíne a pod. sú pre tento typ pacientov signifikantné. Ďalším zo znakov, takmer pravidelným, je istá cirkulácia medzi plastickými chirurgmi alebo dermatológmi a časté ponosy a nespokojnosť s predchádzajúcimi zákrokmi. Niekedy takmer zároveň s ponosami vyslovujú plnú dôveru novému lekárovi, ktorý má byť tým spasiteľom, ktorý ich zbaví ešte napr. dvoch malých vrások po troch (vraj) nevydarených blefaroplastickách či vykoná ďalšiu a teraz „zaručene“ úspešnú liposukciu po dvoch zákrokoch ultracontour a štyroch kryopolipolýzach, pretože sa dopočul, že práve tento lekár je najlepší, atď. Je tak trochu samozrejmé, že ženy sú početnejšou skupinou s takýmito príznakmi, ale ak ide o muža, ktorý trpí dysmorfofóbiou, práca s ním takisto vôbec nie je ľahká. My lekári máme po stretnutí s takýmto pacientom niekoľko možností. Azda jedna s najúčinnejších je rozhovor s niekým blízkym. Medicínske, ale i estetické zdôvodnenia pre samého pacienta nemajú často žiadny význam. Pre manžela, priateľa, sestru či iného blízkeho a rešpektovaného človeka, ktorému vysvetlíme naše nielen plastickochirurgické stanovisko, ale ho eventuálne usmerníme aj k iným špecialistom, má takýto rozhovor veľký význam. Často im otvoríme oči a príbuzní nám len potvrdia, že isté poruchy v správaní pozorujú už dlhší čas. Plastický chirurg v klinickej praxi musí ovládať nielen svoju vlastnú odbornosť a zdatnosť, ale pri niektorých pacientoch je nevyhnutné rozpoznať psychické naladenie pacienta, čo je často mimoriadne dôležité. Organická alebo reaktívna depresia, neurózy, ale aj uvedená dysmorfofóbia patria medzi javy, ktoré máme možnosť stretnúť v našich ambulanciách podstatne častejšie ako mnohí naši kolegovia. Operovať takéhoto človeka alebo ho neoperovať, to je niekedy veľmi ťažké rozhodnúť. Pomyselná tenká čiara je tenšia ako u iných. Niekoľko úspešne ukončených dejstiev nám dáva pri každom podobnom pacientovi istú nádej, že i to ďalšie by mohlo vyjsť, ale nemusí. Pri dysmorfofóbii opatrnosti nielen medicínskej nikdy nie je nazvyš.