Asi to pozná každý z nás. Bezstarostné leto plné plánov a bohatých zážitkov, radosti, slnka. Nuž a voda, ktorá ochladí rozhorúčené telo. K mladosti patria aj brigády, ktoré nič neuberajú na atraktívnosti leta. Práve naopak, pridávajú jej. Tak to donedávna videla aj Táňa. Mladá, iba dvadsaťročná študentka. Mala rada spoločnosť, čo dokazoval jej široký okruh kamarátov. Nevedela si život predstaviť bez športovania. Bola veľmi dobrá plavkyňa a možno, keby nebola kládla taký dôraz aj na školu a množstvo ďalších záujmov, azda mohla úspešne reprezentovať v tejto športovej disciplíne. Ale Táninou potrebou bola všestrannosť. Preto mala rada loptové hry, najmä volejbal. Lyžovala sa, ale i korčuľovala. V jej výbave nechýbal ani bicykel. Vždy si vedela nájsť čas na to, čo ju bavilo, a vždy bol okolo nej kŕdeľ kamarátov s rovnakými záujmami. Mladí, akých sú tisíce.
Keď sa teda Táňa rozhodla aj toto leto stráviť na brigáde, ktorá jej vždy vyniesla aj finančný osoh v podobe pár stoviek eur, nebolo to nič nezvyčajné. Napokon nepôjde sama, ale so stabilnou partiou, a zase spoznajú nové miesta i nových ľudí.
Výber padol na USA
Niektorí z Tániných kamarátov boli už v minulých rokoch v USA na brigáde v rámci organizácie Camp America. Veľmi si to chválili. Výrazne sa zdokonalili v hovorenej angličtine, mali množstvo zážitkov, boli v mládežníckom tábore. Brigáda trvá podľa časových možností uchádzača, ale najmenej 6 týždňov, potom môže 2 týždne cestovať po krajine, najdlhšie však môže zostať 3 mesiace. Cestu si každý hradí sám, ale brigádou si zarobí na náklady a ešte mu zostane. Táňa, Peter, Lenka, Šimon a Jakub si začali vybavovať prázdniny už v januári. Prihlásili sa do detského pobytového tábora v blízkosti mestečka Augustin na Floride. Všetko im vyšlo podľa želania a v druhý júnový týždeň odleteli za more. Na letisku v Orlande ich čakal zástupca organizátora a v tábore ďalší mladí brigádnici z iných krajín. Ubytovali sa v bungalove, dostali inštruktáž a o dva dni už prišli deti, o ktoré sa mali starať. Ako nováčikovia mali úlohy v servise, rozumej v kuchyni, pri zabezpečovaní servisu tábora. Len Táňa po niekoľkých dňoch sa čiastočne presunula k deťom ako inštruktorka plávania. Dni rýchlo ubiehali, počasie bolo skvelé, niektoré dni však až príliš horúce. V tábore praktizovali skautský život, deti spoznávali prírodu, ktorá bola naozaj pestrá. Ponúkala ju neďaleká Prírodná rezervácia Okefenokee Swamp plná nezvyčajných rašelinísk a zvláštnych stromov, kde žijú rôzne zvieratá vrátane krokodílov.
Výlety, výlety
Táňa bola nadšená. To, čo toto leto, ešte nikdy nezažila. Nesťažovala sa na nezvyčajné teplo ani na únavu. Plná nadšenia rozdávala elán aj okoliu. No veľmi rada si užívala večery pri jazere, keď už deti spali a bol pri nich iba dozor. Ostatní vybehli k vode. Tak to bolo i v predposlednú sobotu šesťtýždňového pobytu slovenskej skupiny brigádnikov v tábore. Mali za sebou úmorne horúci deň. Rozhodli sa viacerí brigádnici, že si oddýchnu a osviežia sa pri ohni s gitarami na brehu jazera. Bolo ich zo dvadsať. Rozprávali si zážitky s deťmi počas dňa. Táňa dostala neprekonateľnú chuť skočiť si do vody, ochladiť sa a zaplávať si sama, bez detí, uvoľniť sa obľúbeným spôsobom. Zlákala aj Lenku a Jakuba. Vyštverali sa na blízku skalu a Táňa skočila hlavičku ako prvá. Jakub čakal pár sekúnd, aby skočil druhý. Ale Táňa sa nevynorila z vody ako zvyčajne, so smiechom a povzbudzovaním ďalších skokanov. Jakub si uvedomil, že čosi je zle. Skočil za Táňou, Lenka medzitým zalarmovala ostatných. Táňu vytiahli z vody v bezvedomí. Opatrne jej fixovali telo, táborový lekár, ktorý bol medzi nimi, zavolal rýchlu zdravotnú pomoc. Ako Jakub opísal, čo v tme slabo videl, a podľa polohy tela lekár usúdil, že môže ísť o zranenie krčnej chrbtice. Po niekoľkých minútach prišla k jazeru sanitka, Táňu naložili a aj v sprievode táborového lekára ju odviezli do nemocnice v Orlande.
Nútený koniec brigády
Táborový lekár sa, žiaľ, nemýlil. Ešte v tú noc dievčinu operovali. A o dva dni opäť. V priebehu týždňa bolo jasné, že Tánino zranenie je vážne a poznačí ju na celý život, ak sa len nestane nejaký zázrak. Tak to oznámili šokovaným kamarátom aj rodičom, ktorí urýchlene prileteli za dcérou. Prognózy lekárov na základe všetkých vyšetrení hovorili, že Táňa môže hýbať rukami, ale o možnosti, že Táňa bude ešte chodiť, sa vyjadrovali skepticky. S rehabilitáciou začali hneď, ako mohli. Teda aspoň so základnou a po piatich týždňoch v nemocnici povedali, že Táňa by mohla zvládnuť prevoz domov, no len pod podmienkou, že má zabezpečený ďalší pobyt v špecializovanom rehabilitačnom ústave.
Cesta do Kováčovej
Nešťastní rodičia, samozrejme, urobili pre svoju dcéru všetko, čo mohli. Zabezpečili jej odborný lekársky sprievod počas letu a následnej cesty do rehabilitačného ústavu pre ťažkých pacientov v Kováčovej. Táňa bola predbežne ochrnutá od pása dole. Nepochybne to bola ťažká rana nielen pre rodičov, ale najmä pre ňu. Našťastie však veľmi disciplinovane spolupracovala s lekármi a zdravotníkmi. No musela sa naučiť veľmi veľa nových vecí, aby mohla byť aspoň čiastočne sebestačná a pokračovať v začatom štúdiu biochémie. Bolo jasné, že to chce čas, vlastne veľa času. Hoci Táňa vedela, že už to nepomôže, často rozmýšľala nad svojím posledným skokom, analyzovala si, ako sa jej to mohlo stať... Mierne pokĺznutie pri odraze skrátilo letovú dráhu tela, čo spôsobilo pád namiesto skoku do vody. Nešťastie, akých sa ročne v lete aj u nás prihodí niekoľko. Zvyčajne vždy je príčinou nepozornosť, rozhorúčenosť alebo alkohol. Aj teraz sme na prahu leta, nuž si ho užívajme s rozvahou.