Pri slove nezamestnanosť sa nám zväčša vynoria samé negatívne asociácie – skúsme však aspoň trochu pripustiť, že ak toto obdobie trvá krátko, napr. tri mesiace, možno ho vnímať aj ako svojráznu dovolenku, počas ktorej si človek aspoň dá do poriadku mnohé veci, na ktoré nemal dovtedy čas. Možno spraviť napr. rekonštrukciu bytu či absolvovať rekvalifikačný kurz, čo zasa zvýši šance na trhu práce. Ba človek má príležitosť zamyslieť sa viac nad svojím životom.
Nezamestnaný sa však „kráľom času“ môže v tomto optimistickom modeli cítiť zväčša iba krátky čas. Uľahčiť mu to môže sociálna podpora, finančné odstupné, ale aj opora priateľov, rodiny. Ak však takáto svojrázna „dovolenka“ trvá dlhší čas, alebo sa zopakuje, začne skôr narastať pocit bezmocnosti, nepotrebnosti, beznádeje. Práca totiž predstavuje pre väčšinu ľudí významnú hodnotu – je jednou z najdôležitejších podmienok jeho existencie, umožňuje mu uspokojovať materiálne potreby, realizovať sa, ponúka priestor na sebaúctu, uspokojovanie sociálnych vzťahov. Strata práce zväčša narúša kontakt s realitou, je záťažovou, krízovou životnou situáciou, s ktorou sa ľudia rôzne, zväčša dosť ťažko vyrovnávajú, nech by sa na ňu chceli pozrieť cez tú najružovejšiu prizmu. Aj pri tom najcitlivejšom prepúšťaní, spojenom nebodaj s kyticou za dobre odvedenú prácu pre inštitúciu, zostáva holým faktom, že puto symbiózy medzi prácou a pracovníkom sa pretrhlo a človek sa ocitá na slepej trati, kde nevie, či zastaví vlak, ktorý vozí ľudí do práce.
Jeho perspektíva sa zahalí do hmly
Tieto pocity nezažívajú iba ľudia, ktorí sa ocitli bez práce, ale pravidelne sa k nim nebezpečne blížia aj tí, ktorí majú zmluvy iba na čas určitý a pred uplynutím lehoty nemajú istotu, či symbióza medzi nimi a zamestnávateľom bude trvať aj naďalej. Aj niektorí primladí dôchodcovia, ktorí znižovanie stavu vo firme riešia napokon predčasným odchodom do dôchodku, zažívajú podobné negatívne duševné pocity. Reorganizácia, nadbytočnosť, čistky nového vedenia firmy od ľudí bývalého vedenia – to všetko nedobre znie tým, ktorí si jednoducho na prácu zvykli a nemajú schopnosť nezmara, ktorý sa dokáže votrieť do priazne každého nového vedenia.
Nechcená a neplánová „dovolenka“
Najdlhšie zostávajú nedotknutí negatívnymi sprievodnými znakmi nezamestnanosti tí, ktorí majú dostatočné úspory alebo slušné odstupné a citovú aj morálnu podporu najbližších. Je dobré, ak si navyše dokážu zachovať režim dňa a využiť ho na aktívne štúdium, prácu v rámci rodiny, koníčky. Dlhodobejšia nezamestnanosť však väčšine ľudí prináša rad negatívnych sprievodných známok. So znížením životnej úrovne prichádza i zníženie sebavedomia, pocit bezmocnosti, strata motivácie po opakovaných pokusoch zamestnať sa. Neraz sa dostaví beznádej, pocit neuznania, smútok až depresia, uzatváranie sa pred okolím, sociálna izolácia. Nárast nespokojnosti, vnútorného napätia sa môže prejaviť rôznymi neurotickými symptómami, ale i zvýšeným napätím vo vzťahu k okoliu, agresiou. Nedostatok finančných prostriedkov môže zvýšiť trecie plochy v rámci rodiny, človek bez práce sa neraz utieka k alkoholu, cigaretám, ba aj drogám.V prvom štádiu nezamestnaní ešte dokážu zmobilizovať sily, veria, že sa uplatnia na pracovnom trhu. Ak však narážajú na opakované neprijatie, postupne môžu rezignovať, upadnúť do apatie. Stres časom môže spôsobiť zníženie imunity, čo môže byť spúšťacím faktorom zhoršenia duševného i telesného zdravia. Nezamestnaný človek by sa mal preto snažiť zachovať si aktívny režim dňa, aby sa jeho čas nezačal vliecť a aby nestratil zmysel pre čas. Niekedy sa riešenie nájde zamestnaním v inom meste, regióne či štáte. Takéto zvýšenie životnej úrovne za cenu odlúčenia od najbližších však môže nežiaducim spôsobom narušiť stabilitu partnerských vzťahov s rizikom nevery, odcudzenia. Nezamestnanosť ako negatívna skúsenosť máva svoj posttraumatický vplyv neraz aj potom, keď už človek prácu našiel. Neraz ľudia, ktorí zažili neistotu nezamestnanosti, mávajú skeptickejší vzťah k novému zamestnávateľovi, narúša to ich dôveru v spoločnosť. V novom zamestnaní potláčajú svoj názor, volia skôr stratégiu prežitia za každú cenu, bývajú zdanlivo lojálnejší, sú menej kritickí, snažia sa byť nenápadní, nevytŕčať, majú sklon k priemernosti. Človek, ktorý spoznal riziko nezamestnanosti, si na jednej strane bude prácu viac vážiť, na druhej však stratí časť ilúzií o sebe a o spoločnosti. Môže to viesť k zmene jeho hodnotovej štruktúry, z človeka vedomého si vlastnej hodnoty sa môže stať vďačná obeť zamestnávateľa, čo môže zvýšiť jeho toleranciu voči šikanovaniu, kladeniu nevhodných požiadaviek zo strany zamestnávateľa. Byť kráľom voľného času – to sa teda spája s mnohými rizikami, ktorým sa mal podľa možnosti vyhnúť sám človek, ale i spoločnosť by mala vytvoriť podmienky na to, aby podľa možnosti jej ľudia neboli pokorovaní a mali zaistené sociálne istoty.