Prváci už začínajú chápať, čo je to škola, starší žiaci poznajú aj triky, ako sa školským nepríjemnostiam vyhnúť... Škola beží naplno. Jej hlavnými aktérmi sú nielen žiaci, ale aj učitelia. A tí to dnes nemajú ľahké. Vychovať disciplinovaného a dobrého žiaka je neľahká úloha rovnako pre učiteľov, ako pre rodičov... S doc. MUDr. Igorom Škodáčkom, PhD., prednostom Kliniky detskej psychiatrie pri DFNsP v Bratislave sa rozprávala Tatiana Jaglová.
Škola učí nielen deti, ale aj učiteľov
O Školský rok beží naplno, väčšina prváčikov sa už školskej disciplíne prispôsobila. Sú však aj deti, ktoré si na školu zvykajú ťažko...Vychovať disciplinovaného a dobrého žiaka je neľahká úloha rovnako pre učiteľov, ako pre rodičov... Strach a obavy zo školy sa u mladších žiakov môžu prejaviť nepriamo. Skôr výnimočne vie dieťa vyjadriť svoje pocity priamo. Prvými prejavmi sú často telesné ťažkosti – nutkanie na zvracanie či bolesť hlavy. Môže ísť aj o neuvedomovanú reakciu, ktorou akoby dieťa manipulovalo rodičov, pretože nechce ísť do školy. Už od začiatku povinnej školskej dochádzky môže dieťa absentovať v škole buď pre ochorenie, alebo pre záškoláctvo. Niektoré deti uprednostňujú pred školou iné aktivity a škole sa rady vyhýbajú. Pri záškoláctve dieťa síce odchádza do školy, ale nepríde tam, alebo školu pod rôznymi zámienkami opúšťa skôr. Záškoláctvo je často sprevádzané rozličnými poruchami správania. Možno tomu porozumieť, ak je dieťa v škole šikanované alebo v učení neprospieva. Ak sú príznaky neprimerané záťaži v škole, označujeme to ako odmietanie školy. Pravá školská fóbia (strach zo školy) sa vyskytuje častejšie u starších detí, ktoré sú kvôli tomu často zamĺknuté a vzdorovité. Neraz ide o následok šikanovania spolužiakmi alebo pocitu dieťaťa, že učiteľ na ňom ,,sedí“. Odborná liečba sa zameriava na postupne väčšie uplatnenie separácie od rodičov (napr. je vhodné zostať cez noc s príbuznými alebo priateľmi), dôležité sú rozhovory s dieťaťom, snaha pochopiť jeho problémy. Rodičia by mali školu informovať o šikane alebo učebných problémoch dieťaťa. Môže však ísť aj o iný problém – pre falošnú hanbu sa niekedy zanedbá liečenie emočnej poruchy nachádzajúcej sa v pozadí. Rodičia by mali dieťa aj odmeňovať za to, že rado chodí do školy a že prospieva. Najhoršia je ľahostajnosť, nezáujem, kruté zaobchádzanie, absencia vzoru a prirodzenej autority. Od takto sa prejavujúceho vychovávateľa – a nemusí to byť len učiteľ – ani facka nepresvedčí dieťa, aby sa správalo inak, ale naopak, utvrdí ho v netolerancii pravidiel dospelých. K cnostiam učiteľskej profesie patrí to, že učiteľ je dieťaťu pomocníkom, oporou vo vývoji, dozrievaní a socializácii. Učiteľ by mal prekonávať rutinný prakticizmus svojho povolania, aby nebolo netvorivé a autoritatívne, aby neviedlo deti k nesamostatnosti. Aj celoživotné vzdelávanie dodáva učiteľstvu nový, morálny rozmer autority a tá potom vedie k tomu, že aj neprispôsobiví žiaci majú úctu k učiteľovi a uznávajú ho. Predovšetkým učiteľ však má prejavovať lásku, pochopenie, múdrosť, odvahu a dôveryhodnosť. Žiaľ, v súčasnosti je náročnosť učiteľského povolania priam neuveriteľne spoločensky aj finančne nedocenená. To si uvedomujú aj žiaci a správajú sa neraz s dešpektom k učiteľskej profesii. Náprava tejto štátnej nemorálnosti je v tlaku spoločnosti na vedenie štátu, aby vzdelanie, kultúra a zdravie boli hodnotené adekvátne ich spoločenskému významu.