Aj keď láska prichádza nečakane a akoby sama od seba, o jej udržanie sa treba starať. Po založení rodiny je harmónia a šťastie jej členov ako kvet, čo treba neustále polievať.
Rodinné šťastie – dve slová a množstvo interpretácií. Aké by malo byť a čo pre človeka vlastne znamená?
Najmä pocit, po ktorom intenzívne túžime. Nepoznám človeka, ktorý by ho úplne odmietal. Rodinné šťastie by malo byť zmyslom nášho života, a pravdaže, je neodmysliteľné bez lásky. Práve láska je podstatou šťastného rodinného zázemia. Obetavosť, trpezlivosť, vzájomná tolerancia, vernosť, snaha jeden druhému pomôcť, to všetko vytvára a prispieva k pokojnej a harmonickej rodinnej atmosfére. V terajšom uponáhľanom živote si niekedy ani neuvedomujeme, čo je v našom živote naozaj prvoradé. Často prichádzame domov z práce až večer, neostáva nám už síl na vzájomný rozhovor, mnohokrát už ani nevládzeme alebo nemáme čas venovať sa deťom. A čo je horšie – neraz si neuvedomujeme, že našou rodinnou komunikáciou zostali len príkazy, rozkazy: ,,Nerob to, dávaj pozor, buď ticho, odnes, prines, podaj, nešpiň, nekrič!“ Alebo prídeme domov zapneme telku či počítač a nič iné nás už nezaujíma... O rodinné šťastie sa treba starať, dennodenne ho upevňovať, dávať mu nové rozmery, aby sa náš život nestal stereotypný a fádny. Koľkokrát sme napríklad pochválili manžela, partnera, dieťa či svojich rodičov? Koľkokrát za posledný rok sme im povedali niečo milé, ako ďakujem, obdivujem ťa, si nenahraditeľný či nenahraditeľná. Sú to len slová, ale pre partnera či dieťa majú veľký význam. Sú ako voda, ktorou polievame kvet rodinnej lásky. Rodinné šťastie nemá nič spoločné s materiálnym zabezpečením. V ambulancii sa, žiaľ, dosť často stretávam s ľuďmi, ktorí vo svojej najbližšej rodine prežívajú krízu. Verte mi, že v tej chvíli jasne vidím, ako vyzerá ľudské nešťastie. Nie peniaze, auto alebo drahá dovolenka je to, čo ľudí robí trvale šťastnými. Mať harmonickú rodinu je určite to najdôležitejšie. Keď sa mi niekto žaluje, že práve prežíva rodinnú krízu, radím mu, aby nehľadal chyby len na svojom partnerovi, ale aby sa zamyslel aj sám nad sebou. Aby prehodnotil svoj životný štýl, správanie a myslenie. Vyhnime sa túžbe mať doma dominantné postavenie, nechcime mať všetko tak, ako si práve my prestavujeme. Veď každý z nás je jedinečný, každý má v sebe niečo dobré a niečo zlé a je len na nás, aby sme využili svoj potenciál a našli model, čo by fungoval a prinášal všetkým členom rodiny spokojnosť a radosť. Zložitejšie je, keď v rodine je naozaj jeden z partnerov rušivý, neprispôsobivý, napr. alkoholik, alebo má agresívne sklony a nechce sa zmeniť. Radím tomu, kto tým trpí, že je dôležité nestratiť sebaúctu a nenechať si ubližovať. Lepšie je poradiť sa so psychológom, psychiatrom a nájsť spoločne s odborníkom spôsob, ako zabrániť stresujúcim situáciám. Na druhej strane, keď je človek doma spokojný, dokáže sa lepšie sústrediť na prácu, podávať v nej lepšie výkony. Aj deti, ktoré doma stresujú ustavičné hádky rodičov, sú v škole utiahnuté, nesústredené, často úzkostné. Disharmonické rodinné prostredie má veľmi negatívny vplyv na ďalší vývoj dieťaťa. Na tomto mieste by som chcela zopakovať slová básnika: Domov sú ruky na ktorých smieš plakať... Áno, to je rodinné šťastie. Mať pri sebe človeka, pri ktorom sa môžem uvoľniť, aj si poplakať, nehanbiť sa. Mať istotu a pevné zázemie, mať miesto, kde sa nabijeme pozitívnou energiou.
Aký význam má fungujúca rodina pre duševné zdravie?
Štatisticky je dokázané, že ľudia, ktorí žijú v spokojnom manželstve, sa dožívajú vyššieho veku, sú odolnejší proti stresom, podávajú lepšie pracovné výkony, sú spoločensky obľúbenejší. Naopak tí, čo doma prežívajú každodenný stres, svoju energiu vyčerpajú v hádkach a konfliktoch, sú unavení, nesústredení, podliehajú depresiám, majú narušený spánok a zároveň sú náchylnejší na rôzne telesné ochorenia, ako napr. vysoký krvný tlak, cukrovku, mávajú zvýšený cholesterol, trpia neraz znížením imunity. Mnohí, najmä muži, sa často snažia riešiť svoje problémy pitím alkoholu, čo – samozrejme – ešte znásobuje problémy v rodine. V súčasnej spoločnosti rodina akoby strácala svoj pravý význam. Mnohokrát sa stáva, že muž podnikateľ si začne vytvárať svoju ,,rodinu“ vo firme. Trávi na pracovisku viac času ako doma, čím sa, pravdaže, vzťahy v manželstve narušujú. Mám pacientky, ktoré žili v spokojnom a šťastnom manželstve, až kým si manžel nezaložil firmu. Domov začal prichádzať večer, často cestoval mimo bydliska atď. Žena nezvládala situáciu, starostlivosť o rodinu, ktorá ostala ponechaná len na ňu. Cítila sa opustená, začala upadať do depresie. Nie je raritou, keď manželka podnikateľa nájde svoju útechu v alkohole. Znova zdôrazňujem, že vzájomná úcta, láska a komunikácia sú v rodine najdôležitejšie. Aby rodina fungovala a aby spĺňala svoju funkciu, treba si vedieť vyhradiť čas na prácu a čas na rodinu.
V minulosti boli rodiny početnejšie, neraz žili spolu starí rodiča, ich deti a vnúčatá. Možno to znamenalo viac problémov, ale určite aj viac podaných rúk pripravených pomôcť a viac pohľadov na riešenie problémov...
Trendom mladých ľudí je osamostatniť sa a žiť svoj život. Každý chce mať svoj vlastný byt, svoje súkromie, ale akoby sme zabúdali, že existujú v našom živote ľudia, ktorým by sme mali opätovať lásku, starostlivosť, čo nám kedysi venovali. Sú to naši najbližší, ktorí nás s láskou vychovali, opatrovali v chorobe, pomáhali nám, ako len mohli. Keď ostarnú, mali by sme sa im odvďačiť a čo najviac im pomáhať. Nemyslím tým, že ich máme len materiálne zabezpečovať, ale mali by sme s nimi čo najčastejšie tráviť spoločné chvíle, víkendy, rozprávať sa s nimi. Starší ľudia majú sklony k depresii následkom pocitu osamelosti, pocitu nepotrebnosti, izolácie. Nástup do dôchodkového veku znamená pre mnohých zmenu zaužívaného spôsobu života. Najmä muži, ktorí mali vedúce postavenie v práci, v dôchodku akoby sa nevedeli zmieriť s pocitom prázdnoty. Je dobré, keď im my, deti, v týchto chvíľach pomôžeme svojou prítomnosťou, dáme im najavo, že sú stále potrební. Pre deti sú rodičia nenahraditeľní, práve s nimi sa potrebujú poradiť, zdôveriť sa. Často sa však ani nečudujem, že dieťa je radšej vonku s kamarátmi, keď doma na neho nik nemá čas. Počúva len príkazy, čo môže a čo nemôže, čo smie a čo nesmie, a tak sa lepšie cíti s partiou. Zlyhávanie komunikácie s deťmi je nebezpečné. Mali by sme sa čo najviac zaujímať o ich život, o to, čo robia, s kým sa kamarátia, ako sa dívajú na život, čo od neho očakávajú. Deti si vyžadujú, aby sme ich akceptovali, brali vážne ich názory, postoje. Dieťa treba aj pochváliť, nielen ho z pozície rodiča ustavične poučovať.
Rodiny sa stretávajú najmä počas sviatkov. Takýchto príležitostí je však dosť málo. Stačí to osamelo žijúcim členom rodín, aby sa necítili na okraji záujmu svojich príbuzných?
Poznám jednu rodinu, ktorá sa stretáva pri príležitosti rôznych sviatkov. Prídu rodičia, súrodenci s manželkami a manželmi, deťmi. Je ich spolu asi tridsať. Krásne na tom je, že stále držia spolu, majú spoločnú reč, vedia sa navzájom tešiť, smiať. Častejšie však trávime voľné chvíle alebo dovolenky bez najbližšej rodiny, veď pracovného voľna nie je veľa, preto nám skutočne neraz neostáva čas ponavštevovať svojich príbuzných. Tým však trpia a slabnú rodinné vzťahy. Stáva sa, že vlastní súrodenci sa stretávajú tak málo, že si už nemajú čo povedať. Nech máme akokoľvek málo času, nemali by sme na seba zabúdať. Veď komunikovať možno telefónom, písomne, mailom, akokoľvek... Mali by sme členom rodiny stále dávať najavo, že všetci sú pre nás dôležití a máme ich stále radi. Pracovala som na Linke dôvery a napríklad v období sviatkov nám najviac volali osamelí a opustení starí ľudia. Chceli sa vtedy aspoň telefonicky s niekým porozprávať, veď inak by ani nepočuli ľudské slovo určené im. Ak sa osamelí ľudia cítia smutní a opustení, ak dlhší čas nemajú radosť zo života, odporúčam im navštíviť radšej psychológa, ako sa uzatvárať do seba.
Stáva sa, že pozvete osamelých priateľov, ale oni odmietnu, ukrývajú sa, uťahujú, hoci v podstate túžia po kontakte.
Nuž, sme rôzni. Niektorí majú radi spoločnosť iných ľudí a priam ju vyhľadávajú, ale sú medzi nami aj introverti, ktorí sa cítia najlepšie sami so sebou. A sú aj ľudia, ktorí sa nevedia pred cudzími uvoľniť, sú v kŕči, málo rozprávajú, sú hanbliví. Ak takýto človek túži po kontakte s inými, ale má nejaké zábrany, pocit úzkosti v spoločnosti iných ľudí, pomôžeme mu tak, že ho zoberieme medzi seba, ale nežiadame od neho, aby bol zábavný alebo sa nejako zviditeľňoval. Necháme na ňom, ako sa chce angažovať.
Ak niekto častejšie prepadáva pocitu beznádeje, smútku a nevidí východisko zo svojho trápenia, znamená to, že trpí depresiou?
Môže ísť o túto chorobu. Depresia je vo veľkej miere liečiteľná a v každom prípade treba navštíviť psychiatra, aby sme predišli komplikáciám, ktoré môžu nadväzovať na túto chorobu. Mnohí sa totiž práve pod vplyvom pesimistických myšlienok pozerajú na svet čiernymi okuliarmi a stáva sa, že si nevedia poradiť a ublížia si. Je vhodné navštíviť vtedy psychiatra a otvorene sa s ním porozprávať.
.
Zhovárala sa Tatiana Jaglová