Podľa údajov Svetovej zdravotníckej organizácie trpí na Parkinsonovu chorobu priemerne 1,2 – 1,8 % ľudskej populácie. Toto vážne neurologické ochorenie, ktoré môže postihnúť kohokoľvek, prejavuje sa trasom, stuhnutosťou svalov, spomalením pohybov, poruchou postoja a chôdze... Keďže prvé príznaky sú zo začiatku veľmi diskrétne, pacient ich často bagatelizuje, preto určenie diagnózy často prichádza až s niekoľkoročným oneskorením. Parkinsonova choroba sa nedá vyliečiť, dá sa však liečbou priebeh ochorenia zmierniť a udržiavať pod kontrolou. Žiaľ, mnoho ochorení nie je vôbec zachytených a ani pod kontrolou neurológov.
Ochorenie je pomenované podľa anglického lekára Jamesa Parkinsona, ktorý žil v rokoch 1755 až 1824. O aké ochorenie ide? „Parkinsonova choroba sa zaraďuje medzi neurodegeneratívne ochorenia. Chorobný proces vedie k predčasnému odum - retiu nervových buniek. Postihnuté sú nielen niektoré časti mozgu a nervovej sústavy. Charakteristickým nálezom je strata nervových buniek v substancia nigra. Tento nenápadný zhluk nervových buniek v hĺb ke mozgu je nesmierne dôležitý, pretože zrýchľuje a vylaďuje pohyby, chôdzu, ale aj myslenie. Nervové bunky v substancia nigra postupne odumierajú, a keď sa ich počet kriticky zníži, objavia sa prvé problémy. Žiaľ, pacient vyhľadá lekársku pomoc s určením diagnózy, keď je už neskoro. Odhaduje sa, že v čase prvých ťažkostí je funkčných len asi 20 percent buniek substancia nigra. Ochorenie však postihuje aj ďalšie časti mozgu, napríklad čuchové bunky, nervový systém v hrubom čreve, v neskorších štádiách aj mozgovú kôru. Degenerácia, našťastie, napreduje pomaly,“ hovorí MUDr. Denis Richter, primár Neurologického oddelenia FNsP sv. Cyrila a Metoda v Bratislave. Podľa neurológa pri ochorení zohráva veľmi dôležitú úlohu dopamín. „Dopamín je jedným z neurotransmiterov – látok, pomocou ktorých naše nervové bunky „komunikujú“. Tvorí sa vo viacerých častiach mozgu, v oku, čuchovom aparáte a zúčastňuje sa na rôznych pochodoch pri riadení spánku, pri emóciách... Navyše je najdôležitejším neuromediátorom v substancia nigra, kde sa zúčastňuje na regulácii pohybu.“ Typický obraz Parkinsonovej choroby zahŕňa tras, zmenšovanie písma, monotónnu reč, spomalené pohyby, šúchavú chôdzu s drobnými krokmi, spomalené vstavanie z kresla, zhrbený postoj, zriedkavé žmurkanie, nehybnú tvár, vymiznutie gestikulácie, pohybu rúk pri chôdzi. V neskorších štádiách sa môže pridružiť depresia, problémy s rovnováhou, nízkym krvným tlakom či demencia. „Prvé príznaky sú však nenápadné a neurčité, preto sa často dávajú do súvisu s vekom, únavou či zamestnaním. Ide o rôzne bolesti svalov, ramien, pocit stuhnutia, únavy, depresívne ladenie, horší spánok a sklony k zápche.
Najčastejším typickým prvým príznakom je tras, ktorý sa zväčša objavuje na ruke. Ďalším príznakom môže byť zmenšovanie písma i ťažkosti s jemnými koordinovanými pohybmi, ktoré pacient spozoruje napr. pri zapínaní gombíkov alebo holení. Nezriedka trvá 2 až 3 roky, kým odborník Parkinsonovu chorobu diagnostikuje,“ vysvetľuje doktor Richter. O Parkinsonovej chorobe má medicínska veda dostatok informácií. Stále však nie je známe to najdôležitejšie – príčina vzniku ochorenia. „Uvažuje sa nad viacerými faktormi, respektíve ich kombináciou – genetická preddispozícia, náchylnosť na vznik ochorenia, pôsobenie niektorých pesticídov či ťažkých kovov... Ochorenie môže urýchliť užívanie drog, úrazy hlavy, zrýchlený proces starnutia.“ Príznaky typické pre Parkinsonovu chorobu môžu spôsobiť aj iné ochorenia. „Približne u jednej pätiny pacientov s príznakmi Parkinsonovej choroby sa zistí iná príčina. Najčastejšie je to mozgová porážka, poškodenie mozgu po úraze či zápale mozgu a mozgových blán. Podobné prípady sa môžu objaviť aj u pacientov liečených psychiatricky.“ Podľa neurológa ochorenie začína medzi 40. – 70. rokom. Iba výnimočne skôr. Postihuje obe pohlavia. Prvé príznaky sú nenápadné a určiť správnu diagnózu je neraz ťažké. „Z vlastnej skúsenosti viem, že väčšina ľudí si Parkinsonovu chorobu spája s trasom. Netreba sa hneď znepokojovať. Tras môže mať viacero príčin a Parkinsonova choroba je iba jednou z ich.
V každom prípade patrí diagnostika Parkinsonovej choroby do rúk skúseného odborníka – neurológa.“ Dá sa toto progresívne ochorenie liečiť? „V čase doktora Parkinsona bolo ochorenie neliečiteľné. Po zavedení levodopy dnes máme k dispozícii niekoľko naozaj účinných a bezpečných liekov a dokážeme úspešne potlačiť príznaky ochorenia. Nie sú potrebné žiadne významnejšie zásahy do životosprávy ani špeciálna diéta. Máme alternatívnu liečbu aj pre pacientov v pokročilom štádiu ochorenia. Či už je to hlboká mozgová stimulácia pomocou elektrických impulzov alebo podávanie levodopy pomocou pumpy priamo do tenkého čreva. Žiaľ, vyliečiť Parkinsonovu chorobu zatiaľ nevieme. V budúcnosti to však nie je nereálne. V posledných rokoch sa objavilo niekoľko nových preparátov a na vývoji ďalších sa intenzívne pracuje,“ vysvetľuje doktor Richter. Fyzioterapia spolu s farmakologickou liečbou sú základnými cestami k zlepšeniu kvality života pacienta s Parkinsonovou chorobou. „Odporúča sa každodenná športová činnosť, najmä chôdza, plávanie a iné vhodné aktivity, ktoré pacientovi odporučí odborník. V pokročilých štádiách, keď už pacient nie je schopný vykonávať telesné aktivity, pomôže svalové stuhnutie znížiť správnymi technikami rehabilitačný pracovník. Vo všeobecnosti sa odporúčajú každodenné prechádzky a séria predpísaných cvikov minimálne 10 – 20 minút denne. Po správnej liečbe môže pacient viesť dlhodobo plnohodnotný život a byť sebestačný. S postupom ochorenia sa však zhoršuje hybnosť pacientov, môžu sa pridružiť problémy s rovnováhou i psychické ťažkosti. Väčšinou však pacienti zostávajú sebestační a dožívajú sa rovnakého veku ako ich zdraví rovesníci,“ zdôrazňuje neurológ. Parkinsonova choroba sa nevyhýbala ani slávnym, vplyvným a známym. V zozname nájdeme mená ako Yasir Arafat, Francisco Franco, Mao Ce Tung, Salvador Dali. Zo športovcov týmto ochorením trpel Muhamad Ali, z hercov Michael J. Fox, ale najznámejšou obeťou bol svätý otec Ján Pavol II.
Dobre rady pre rodinu chorého:
* Podporujte sebestačnosť chorého.
* Pomáhajte len v prípade jeho jasnej neschopnosti.
* Prispôsobte denný režim jeho možnostiam.
* Nevyraďujte ho zo spoločenského života.
* Podporujte jeho aktivity – cvičenie, prechádzky...
* Nepodceňujte jeho ťažkosti – nadmerný súcit pacienta oslabuje a vháňa do pasivity.