Za posledné roky sa nám viac-menej podarilo zatlačiť do úzadia to známe „Memento mori“, myšlienku na smrť, aspoň na verejnosti. Do istej miery sa zmenili aj zvyky v tomto smere – už málokto na znak smútku nosí celý rok čierne šaty a málokedy vídame smútiacich pozostalých nosiť čierne pásky.
Nosí sa skôr optimizmus, aj preto nejednému seniorovi azda zle padnú odporučenia dopravného podniku, aby uvoľňovali miesto na sedenie „prestárlym“ cestujúcim. Od akého veku je už staroba kýmsi považovaná za nebodaj nadbytočné nadčasovanie...? Spomínam si na vyjadrenie istej staršej panej, ktorá sa pohoršovala nad správou, že kdesi auto prešlo „starenku“. Vyhradila si, že ak by sa také čosi stalo jej, chce byť považovaná nanajvýš za staršiu dámu. Skutočne, trochu noblesy vo vyjadrovaní sa o senioroch by nám zvýšilo kultúru jazyka, ba aj pocity ľudí, ktorí sa tešia z každého dňa, keď im slniečko pohladí šediny. Prevažná väčšina ľudí by chcela dlho žiť, iný spôsob, ako zároveň aj starnúť, ešte nik nevynašiel. Keďže nesmrteľnosť je daná iba bájnym bohom, z času na čas sa mihne okolo nás závan nebytia a dá nám najavo našu nedokonalosť zoči-voči neúprosnej prírode. Ba občas sa nás dotkne na tom najcitlivejšom mieste a vystavuje nás, žijúcich pozostalých, skúške citlivosti, statočnosti, vnímavosti. Je to čas, keď sa mení hodnotový rebríček, hlbšie si uvedomujúc slová M. Maeternlincka:
„Keď strácame milovanú bytosť,
rozplače nás spomienka na chvíle,
keď sme ju dosť nemilovali.“
Pred závanom konečnosti života najbližších stojíme zväčša ako amatéri, v meravom úľaku, úžase, neznalí toho, či vravieť, či so sileným úsmevom utešovať a či s účasťou načúvať. Lebo – každý zomierajúci zomiera prvý a posledný raz a nestihne sa podeliť o túto poslednú skúsenosť. Pohľad na nenávratný druhý breh sa v histórii rôznil – v staroegyptskom náboženstve vládol akýsi pohrebný kult, ešte za živa sa starali o pochovanie, objednávali si svoj hrob sťaby na posmrtný život mysleli viac ako na pozemský. Starostlivo uchovávali, mumifikovali telesné pozostatky, obklopovali ich bohatstvom. O Tutanchámonovi (1350 p. n. l.) sa dokonca píše, že jedinou pozoruhodnosťou jeho života bolo, že umrel a bol pochovaný. Starí Gréci mali zasa zvyk dávať mŕtvemu veci osobnej potreby, akoby ho vystrojili na ďalekú cestu, prikladali jedlá, nápoje. Pod jazyk mu dávali obolus ako prievozné. Tieto rituálne predstavy mali uľahčiť zmierenie s konečnosťou pozemskej púte. S hrdinským pocitom odchádzali zo sveta zrejme moslimskí samovražední atentátnici, ktorí verili tomu, že ak umrú vo svätej vojne, budú ich čakať v raji mnohé privilégiá. Smrť mučeníka bola len ľahkým uštipnutím a potom už nasledovalo nebo, kde na nich čakalo 70 čiernookých panien s hodvábnymi vlasmi. Krásni mladíci im nalievať víno, ponúkali vtáčie mäso. Polihovalo sa na ležadlách vypletených zlatom. Človeku neubúdali sily, ba mladol, krásnel celkom nezvratne. Šejk Azzam spísal osudy mužov, ktorí prišli o život v boji proti nevercom, a knihe dal názov Favoriti rajských panien. Cirkev v stredoveku núkala takisto raj, ibaže za menej dramatických okolností, podmienkou bolo posledné pomazanie. Kto ho nedostal, čakal ho večný oheň. Málokto na rozdiel od súčasnosti túžil zomrieť náhle, lebo v tom prípade si nestihol vybaviť priepustku medzi pomazaných. Aj umieranie malo mať svoj čas a poriadok, nebolo radno sa náhliť na druhý svet. Odchod zo sveta v 18. storočí bol zobrazovaný ako rodinný rituál, kde sa príbuzní vrátane detí zoskupili okolo postele – skonávajúci bol s rodinou do poslednej chvíle. Viera v odmenu na druhom svete je prítomná aj v slovenských kresťanských hymnických piesňach. Tretia sloha piesne Slovensko moje, otčina moja vraví:
Hej mám otčinu ja ešte inú
Kde večne vládne môj Boh a Pán
Tam si povolá tam si privedie
Pán Ježiš svojich zo všetkých strán
Tam zmiznú žiale a náreky
Tam budem bývať až naveky
Hej mám otčinu ja ešte inú
Kde večne vládne môj Boh a Pán
Odísť zo svete bájne, ľahkým uštipnutím sa darí azda naozaj iba moslimským mučeníkom. Aj známy básnik Jiří Wolker skonávajúci v Tatranskej Polianke jasne rozlišoval dve nemilé fázy odchodu zo života:
... smrti se nebojím, smrt není zlá,
smrt je jen kus života težkého
co strašné, co zlé je, to umírání je...
Svoju úlohu vo vidine konečnej stanice hrajú i emócie. D. Goleman vo svojej knihe Emocionálna inteligencia vraví, že mnohé choroby, aj zhubné, bývajú prepojené s emóciami, ktoré ovplyvňujú imunitný systém. Dokazuje, že mnohé ochorenia sa zhoršujú po prepuknutí depresie. Uvádza, že muži, ktorí žili v silnom citovom napätí, mali úmrtnosť trikrát vyššiu než tí, ktorí mali pokojný život. Prítomnosť troch alebo viacerých stresujúcich okolností v roku predpovedala pravdepodobnosť úmrtia v nasledujúcich siedmich rokoch presnejšie, než zdravotné poruchy typu vysoký krvný tlak, zvýšená hladina cholesterolu a pod. Pacienti na dialýze trpiaci chronickým ľadvinovým zlyhaním si v depresívnom stave značne zvyšovali riziko, že do dvoch rokov zomrú. Depresia podľa neho predpovedá smrť presnejšie než iné príznaky.Klasická medicína sa neraz orientuje skôr na organizmus, menej na jeho nositeľa, potrebu jeho dôstojnosti či pocity, ale potreba otvorene sa zhovárať aj o svojich problémoch môže posúvať čas na zemi. Nádej a cieľ v diaľke neraz dokáže motivovať obranné mechanizmy človeka. Z mnohých príkladov uveďme vážne chorú matku malej dcérky, ktorá si zaumienila vyprevadiť ešte svoje dievčatko do prvej triedy. Sila vôle zaktivizovala imunitný systém a svoj sen si splnila. Viaceré poznatky naznačujú, že duševný stav chorých by sa mal sledovať a v prípade potreby podporovať súbežne s liečbou tela. Slová pápeža Benedikta XVI: „Mysli pozitívne, vstaň!“ možno neraz aplikovať aj na možnosti našej mysle, lásky blížnych vôkol nás. Môžu byť jedným z faktorov ovplyvňujúcich naše možnosti zmobilizovať dobrou mysľou aj sebaobranné možnosti nášho organizmu.