Zlé známky? Poznámka v žiackej knižke? Pár po zadku a bolo! Tak si spomína na svoje školské časy generácia dnešných rodičov. V súčasnosti si však starosti a problémy školákov podrobne všímajú aj psychológovia a psychiatri, aby pomohli rodičom a učiteľom vychovať psychicky zdravé dieťa. O osobnosti dieťaťa v školskom veku hovorila s prednostom Kliniky detskej psychiatrie pri Detskej fakultnej nemocnici s poliklinikou v Bratislave docentom MUDr. IGOROM ŠKODÁČKOM, PhD., novinárka Tatiana Jaglová.
O Aké najzávažnejšie problémy majú malí školáci v súvislosti so školou?
Deti nastupujú do školy väčšinou v šiestich rokoch, keď sú už biologicky, emočne, intelektovo, sociálne a vôľovo vyvinuté. Väčšinou idú s hrdosťou, že už nie sú škôlkarmi. Cítia hlad po poznaní, v škole sa im dotvára osobnosť získavaním nových vzťahov s vrstovníkmi. Začínajú cítiť zodpovednosť za svoje úspechy alebo neúspechy. V rodinách školákov sa však nezriedka už od začiatku školskej dochádzky stretávame s nezáujmom, strachom, zbytočným napätím zo školy alebo s úzkostlivým, prehnaným prístupom k učeniu a vysokými nárokmi a očakávaniami rodičov.
O Ako možno charakterizovať psychicky zdravé dieťa? A čo sa už od tejto definície odlišuje?
Psychicky zdravé dieťa je bezproblémové, pokojné. Okolie ho takisto vníma bezproblémovo a uznáva jeho aktivity, ktorými sa presadzuje bez toho, aby ohrozovalo iných jedincov. U detí s defektmi je však ohrozený ich povahový vývoj v tej miere, v akej im ich defekt sťažuje kontakt so sociálnym prostredím a normálne zaradenie. Rovnako to platí pre deti, ktoré sa odlišujú od bežných noriem telesnej krásy a zdatnosti, platných v danej spoločnosti (deti astenické, čiže prirodzene gracilné, alebo s neobvyklou farbou vlasov, nezvyčajnými črtami tváre a podobne). Ak majú deti slabú konštitúciu alebo trpia vyčerpávajúcou chronickou poruchou (rakovina, tuberkulóza, cystická fibróza a podobne), alebo často sa opakujúcimi ochoreniami (chrípky, znížená imunita), či nebodaj tajne užívajú drogy, môže sa ukázať zvýšená únavnosť a slabšia školská výkonnosť. Môžu mať oslabenú psychiku, ale aj obmedzený a často prerušovaný kontakt s okolím, tendencie sústreďovať sa na svoje problémy a úzkostne sa boja o svoju budúcnosť. Ochorenie detí má vplyv aj na vychovávateľov. Napríklad epilepsia či astma detí vyvoláva u vychovávateľov silné úzkostné postoje. Niektorí rodičia detí s vrodenými alebo poúrazovými defektmi trpia utajenými pocitmi viny, ktoré môžu paradoxne spracovať vo svojich vychovávateľských postojoch až do podoby odporu a nepriateľstva. Aj tak sa môže zvrhnúť emocionalita ľudskej psychiky. Rodičia telesne postihnutých detí majú často nevyrovnané postoje, napríklad nedôslednosti vo výchove. Deti s vážne oneskoreným alebo porušeným vývojom reči akéhokoľvek pôvodu (vrodeného, autistického, pozápalového, poúrazového a pod.) sú obmedzované v sociálnom kontakte s okolím a tak vzniká nebezpečenstvo určitej sociálnej izolovanosti, sociálnej menejcennosti a nevhodných kompenzácií.
O Často sa hovorí o hyperkinetických deťoch. Aké dieťa možno takto označiť?
Poruchu pozornosti a hyperkinetickú poruchu má 4 až 8 percent detí. Ukáže sa najmä v školských zariadeniach. Deti môžu mať priemernú až nadpriemernú inteligenciu, ale nevedia ju v školskej práci uplatniť kvôli zvýšenému nepokoju, rozptýlenosti, nestálosti, impulzívnosti. Často majú výkyvy nálad aj celkovej výkonnosti. Prejavuje sa to hlavne u chlapcov. Mnohé dievčatá s touto diagnózou vyzerajú pokojné, ale majú napriek vysokému intelektu zníženú pozornosť, zhoršenú orientáciu, pamäť a logické uvažovanie. Preto dostávajú často zlé známky. Nápadnosť v správaní týchto detí sa považuje neraz za neposlušnosť, mravné prehrešky a za to ich v minulosti, ale aj teraz trestajú najmä rôznymi obmedzeniami. Z toho vyplývajú neurotické prejavy a poruchy správania, ktoré sú často protestom, odporom proti autoritám, čo deti napokon privádza do psychiatrickej starostlivosti. To pokladáme za pozitívne, lebo konečne sa odborne začne skúmať psychický stav týchto detí a uplatní sa psychoterapia a farmakoterapia.
O Po dlhých rokoch akýchsi rozpakov sa už robí niečo aj pre mimoriadne nadané deti...
Mimoriadne nadané deti majú často problémy s nepochopením svojho okolia a trpia neraz pocitmi osamelosti. Školské nároky zvládajú spravidla výborne, ale niekedy vzniká aj nebezpečenstvo pocitu nadradenosti, a na druhej strane nebezpečenstvo pohodlnosti. Ak majú špeciálne nadanie na určitý odbor činnosti (hudba, matematika a podobne), môžu mať pocity osamotenia, a ak ich rodičia a vychovávatelia nechápu, trpia neraz úzkostným napätím. Na druhej strane pri vychvaľovaní a protežovaní sa dieťa neraz správa namyslene. Venovať nadaným deťom správnu pozornosť, usmerniť ich, dávať im najavo pochopenie a uznanie je dôležité rovnako v škole, ako aj v rodine.