Hnevať sa je ľudské

Zdravotný stav ako zrkadlo našej duše

V našej spoločnosti je prejav hnevu čím ďalej, tým viac tabu. Keďže sa bránime otvorene vyjadriť svoje emócie v danom okamihu na danom mieste, často sa dostávame do vnútorného rozporu. Pokým sa nenaučíme ventilovať svoje agresívne impulzy, dochádza k dlhodobému potlačovaniu pocitov, čo sa môže prejaviť napríklad žalúdočnými problémami, vysokým krvným tlakom, obezitou, kožnými problémami, nespavosťou, ako aj radom ďalších ochorení. To sú choroby, s ktorými mnohí z nás bojujú, no nie vždy lekári zistia organickú príčinu. Práve vtedy diagnóza znie: ochorenie psychosomatického pôvodu. V preklade to znamená, že za chorobu nezodpovedá zlá funkcia orgánu, ale stav našej duše ovplyvnený psychickými a sociálnymi faktormi. Tie sú vlastne príčinou zdravotných problémov. Ide o dlhý zoznam spúšťačov, na ktorom stojí aj vnútorný hnev a jeho potláčanie. Celý cyklus trefne vystihujú slovné spojenia typu: „už mi dlho leží v žalúdku“, „z toho človeka ma rozbolela hlava“, „je mojou nočnou morou“, „raz ma z neho trafí šľak“. Nech už podobné vety vyslovíme s pokojom v hlase a s dávkou humoru, vo svojej najhlbšej podstate vyjadrujú hnev na konkrétne osoby. Ak ho dusíme v sebe a presviedčame samých seba, že sme v pohode a nič nás nedokáže „rozhodiť“, a preto sa nebudeme rozčuľovať, môžeme si veľmi uškodiť.

Keď sa hráme na Matku Terezu

Jana robila pre členov svojej rodiny všetko, čo im na očiach videla. Keď zavolali rodičia na dôchodku, aby ich o hodinu odviezla do tržnice, obetovala prestávku na obed a bežala im splniť prianie. Dcéra si zase zmyslela, že chce študovať na súkromnej strednej škole. Rodinné financie by na pokrytie štúdia nestačili, a tak chodila Jana popri hlavnom zamestnaní ešte trikrát do týždňa po večeroch upratovať. Manžel zase vyžadoval každý deň teplú večeru a nikdy nejedol dvakrát po sebe to isté jedlo. Jana hrala úlohu dokonalej dcéry, matky aj manželky dlho. Mnohokrát ju hnevalo, že stojí pri všetkých a skáče tak, ako druhí pískajú, trápila sa však ticho a naoko bezbolestne. Nikdy nikomu nič nepovedala, nenamietala a svoj hnev ignorovala. Dlhodobé potláčanie emócií a sebazapieranie ju však priviedli na nemocničné lôžko. Vo veku štyridsiatich rokov dostala infarkt.Janin prípad je síce extrémny, ale, žiaľ, pravdivý. „Syndróm Matky Terezy“ obyčajne vyzerá tak, že sa človek snaží vyjsť všetkým v ústrety a byť s každým kamarát. Neoponuje okoliu, naopak, pritakáva, podvoľuje sa, vlastné názory a potreby odsúva nabok. A to všetko len kvôli tomu, aby nestratil lásku druhých. Aj keď takíto ľudia pôsobia navonok milo a usmievavo, ich vnútro sa plní potláčaným a nespracovaným hnevom, ktorý sa ukladá do tajných zásob. Ak ste sa čo i len trošku našli v príbehu a bojujete s podobnou situáciou, začnite pracovať na tom, aby ste nezapierali samých seba. Nesnažte sa za každú cenu páčiť partnerovi, zostať v očiach kolegov, známych či priateľov nekonfliktnou osobou a tváriť sa, že sa nič nedeje, aj keď cítite opodstatnený hnev. Neignorujte ho a nepresviedčajte sa, že s vami nedokáže nič zalomcovať. Sú chvíle (a na tie má právo každý), kedy situácia dokáže zamávať aj so sochou z kameňa, a vy nie ste výnimka.

Keď sme terčom útoku

Ivo pracoval v malej súkromnej firme. Jeho šéfka zistila, že ju manžel podvádza, a svoju agresiu si vybíjala na pracovisku. Ivo bol vďačným terčom jej útokov. Keďže nebola iba jeho nadriadenou, ale zároveň aj zamestnávateľkou, k jej hnevu pristupoval poddajne. Finančne bol slušne ohodnotený a bál sa, že ak jej bude oponovať, príde o prácu. Domov chodil rozčarovaný a unavený, do roboty zase s bolesťami žalúdka. Doktori všetky organické príčiny vylúčili. Až po tom, ako zmenil zamestnanie a naučil sa konfrontovať situáciu a otvorene hovoriť o svojich pocitoch, sa jeho zdravotný stav zlepšil.Nebojte sa ukázať svoje hranice. Nedovoľte okoliu, aby si svoju zlosť vybíjalo na vás, pričom vy tú svoju budete potláčať. Len si predstavte hysterických či temperamentných ľudí. Tí sa málokedy sťažujú na bolesti žalúdka či vysoký krvný tlak. Vylejú si svoj hnev a už o chvíľu sa usmievajú a tvária sa, akoby sa nič nestalo. Naproti tomu druhí, na ktorých sa vyzúrili, si poctivo pestujú svoje choroby, pretože v sebe potláčajú hnev, ktorý majú zábrany ukázať. Ak sa stretávate s obdobnou situáciou a máte pocit, že ste terčom neoprávnenej zlosti, v žiadnom prípade to netolerujte. Nech by vás to malo stáť zamestnanie, kamaráta či čokoľvek. Nič nie je dôležitejšie ako vaše zdravie! A osoba, ktorá si niečo také dokáže k vám dovoliť? Tak tá určite nie je vaším priateľom.

Keď máte kvôli hnevu výčitky svedomia

Eva ako zdravotná setra na pohotovosti sa denne konfrontuje so smrťou. Keď raz večer zavolala jedna mladá žena, aby k nej poslali sanitku, pretože užila nadmerné množstvo liekov, tento demonštratívny pokus o samovraždu Evu nadovšetko rozčúlil. Pociťovala hnev, lebo vedela, že možno o chvíľu privezú do nemocnice súrny prípad, a oni budú musieť obskakovať aj ženu, ktorá vôbec nechcela zomrieť, ale ostentatívne sa o to pokúsila. Dlho potláčala zlosť, no nakoniec sa neovládla a vynadala jej. Napriek tomu, že sa k chorým vždy správala úctivo, nad touto pacientkou nemala zľutovanie. Kolegovia Evu nespoznávali. Po výstupe pocítila výčitky svedomia a dostala migrénu. Tá prešla, až keď jej pacientka poďakovala za slovný „výplach žalúdka“. Nielen pacientkin postoj, ale aj pozitívne reakcie kolegov, ktorí mali rovnaké pocity pri pohľade na liekmi omámenú ženu ako Eva, prispeli k tomu, že si uvedomila príčinu svojich častých migrén. Už roky potláčala hnev v podobných prípadoch. Často chcela kričať alebo aspoň niečo povedať, no aby v očiach pacientov a kolegov neklesla, vždy sa ovládla a nikdy neprejavila, čo v skutočnosti cíti.Hnev je prirodzená ľudská vlastnosť. Ak sa občas človek neovládne, nemal by mať kvôli tomu výčitky svedomia a v nasledujúcich situáciách opäť úplne zatieniť svoje pocity. Naša spoločnosť nám síce vnucuje názor, že sa za každých okolností treba ovládať a že rozčuľovať sa pred pacientami, zákazníkmi, klientami je nedôstojné, kričať na kolegu či rodiča neprípustné a že prejav agresie je neospravedlniteľný, na druhej strane však stojí skutočnosť, že každému občas „prasknú nervy“. Ak sa vám niečo podobné prihodí a je to podnietené pádnym dôvodom, potom sa s tým jednoducho zmierte a nevyčítajte si svoju neprimeranú reakciu. Všetci máme právo reagovať z času na čas emotívne. Ak sa to stáva pravidelne, bolo by dobré zamyslieť sa, z čoho skutočne pramení náš hnev a kde sú jeho ozajstné príčiny. V každom prípade, nebojte sa hovoriť o svojich pocitoch. Nahneval vás niekto? Potom vyložte karty na stôl, ale bez výčitiek svedomia.

Vypustite hnev bez hnevu

Neznie to síce logicky, ale keď človek pochopí, že na prejavenie hnevu nie je nevyhnutne potrebný krik, že o probléme je možné hovoriť aj nižším tónom, potom veta „vypustite hnev bez hnevu“ reálne vypovedá o celej podstate veci. Nejde o to, aby sme za sprievodu kriku, nadávok či násilia chrlili zo seba to, čo si myslíme a cítime. Hovoríme o pocitoch, za ktorými sa skrýva náš vlastný názor, nespokojnosť či vyjadrenie nesúhlasu. Najdôležitejšie pritom je, aby sme nepotláčali samých seba a nepresviedčali sa, že cesta „zaťatia zubov a držania úst“ je vhodnejšia, ako rozdúchať ešte väčší oheň. Ak nechcete skončiť kvôli svojej dobrote a milote či strachu z ostatných v nemocnici, postarajte sa o to, aby vo vás hnev – ten potláčaný a nespracovaný – nerástol. Preto ak vás niečo nazlostí, von s tým! Nesnažte sa ignorovať skľučujúce pocity, tak ich určite nespracujete. Ony si len nájdu miesto vo vašom tele, budú sa množiť a skôr či neskôr sa prejavia. Žiaľ, negatívne.Od zvierat sa líšime jednou zásadnou vlastnosťou. Zatiaľ čo ony reagujú inštinktívne, my sa dokážeme ovládať. Aj hnev sme schopní udržať v rámci normy. No pozor, ovládať ho a potláčať sú dve rôzne veci! Hovorte o svojich emóciách hneď, ako sa u vás objavia. Je to omnoho zdravšie a efektívnejšie, ako dodatočne rozmýšľať nad tým, čo sme komu mohli kedy povedať. Ak vás niekto vyvedie z miery, konfrontujte situáciu okamžite a „začerstva“. Povedzte ľuďom, čo vás nahnevalo a čo sa vám nepáči. Neustupujte, ale prejavte svoju nespokojnosť, dajte najavo, akí ste zranení a sklamaní, a otvorene o probléme diskutujte. Ak vo vás vrie zlosť, nesnažte sa ju schladiť alebo zastaviť, aby ste v očiach druhých neklesli, ale nechajte ju vykypieť. Nemajte strach z toho, že ak prejavíte svoje emócie, ľudia budú na vás ukazovať prstom, prestanú si vás vážiť a začnú vami opovrhovať. Ak máte potrebu zvýšiť hlas, prosím, nebráňte sa tomu. Mali by ste však vedieť, že krik nepatrí k prostriedkom konštruktívneho vyjadrenia odporu. Veci, ktoré sú predmetom hnevu, sa dajú vydiskutovať pokojnejším hlasom.

Tichý zabijak

Poznanie, že psychika drží pevné žezlo nad naším telom, je jedno z najdôležitejších, ktorú o procese života máme. A práve preto je podstatné, aby sme si uvedomili, ako výrazne vplýva potláčanie emócií na ľudskú dušu. Čím viacej vytesňujeme realitu a otáčame sa k nej chrbtom, tým menej sa dokážeme vyrovnať so situáciou. A tak je to aj s hnevom. Musíme sa mu postaviť tvárou v tvár, ináč nás zničí. On sa totiž nestratí ani nevyplaví, ale potichu a spočiatku bezbolestne v nás drieme. Pamätajte si, že potláčaný hnev je tichý zabijak. Zabíja v nás radosť, ničí nám úsmev, plodí úzkosť, navodzuje nám depresie, berie nám silu žiť a vážne ohrozuje naše zdravie.