Život s dementným človekom je utrpenie

Dedo Jozef bol odmlada rázny, jednoznačný, bezdôvodne veľmi sebavedomý a pedantný človek. Krátko povedané, veľmi ťažká povaha. Rodina však bola na jeho prejavy samoľúbosti aj nesúhlasu s okolím zvyknutá. Len babka si často vzdychla, občas si vyliala srdce, inokedy zase upokojovala synov so slovami: „Nechaj ho tak, nevšímaj si ho, jeho to prejde.“ A v posledných rokoch života vravievala, že to bude pre deti ťažké, ak sa poberie zo sveta prvá. Ona to s ním predsa vedela najlepšie a bola jediná, ktorú dedo Jozef aspoň v istých veciach rešpektoval. V určitých situáciách bola jeho rozumom, ale predovšetkým starostlivou ženou.

Stalo sa, čo si nikto nemyslel. Veď babka bola zdravšia ako dedo, ktorý prekonal niekoľko veľmi vážnych operácií, dve ťažké cievne príhody, pri ktorých sa znova učil písať, počítať, ba i hovoriť. Napriek tomu nečakane zomrela. Deda to náramne vzalo, žiaľ ho akoby ochromil. Zdalo sa, že tento úder neprekoná.

Jednoduché riešenie?

V dvojgeneračnom dome bývali dedo s babkou a s dospelou vnučkou, ktorá bola práve na materskej dovolenke. Riešenie denných potrieb deda Jozefa teda bolo naporúdzi. Vnučka pravidelne varí, teda mu poskytne stravu, dozrie na neho, ak by mu prišlo zle, urobí, čo treba. Dedo Jozef si vytvoril isté nové rituály. Ich súčasťou sa stali takmer každodenné návštevy cintorína, pravidelné udržiavanie čistoty bytu, ktoré pozostávalo z utierania prachu, vysávania, umývania dlážky a jej leštenia. Všetko mal, ako sa hovorí, špígl-nýgl. Čo sa však v začiatkoch zdalo jednoduché, v skutočnosti také vôbec nebolo. Dedo začal byť zlostný. Najskôr sa to prejavovalo pri obede. Napriek domácej strave, na akú bol zvyknutý, začal robiť rôzne nespokojné grimasy, hundral si popod nos. Dával najavo, že by mal rád na tanieri niečo iné. Jeho kultúra stolovania sa rapídne zhoršovala. Natoľko, že si to začali všímať vnučkine malé deti a trojročný syn zrazu odmietal jesť s dedom Jozefom za jedným stolom, lebo mu strkal svoju lyžicu do polievky, mal ustavičné pripomienky a okolo taniera aj pod stolom napadané.

Koniec argumentov

Dedo pozornosť čoraz viac sústreďoval na svoju osobu. Kontroloval sa, ale nie z hľadiska osobnej hygieny, na ktorú prestal dbať, lež zdravotne. Zvyčajne celé hodiny prehľadával kópie lekárskych správ, ktoré si dal vyhotoviť rovno cestou z ambulancie, starostlivo ich uchovával v skrini, no čoraz menej im rozumel a stratil akékoľvek súvislosti medzi nimi. Podobne začal mať problémy s pravidelnosťou užívania liekov, pri ktorých sa začal riadiť podľa seba. Raz medikamenty užil, inokedy nie, lebo ich vraj nepotrebuje. Vnučka so synom zakročili. Kúpili dedovi Jozefovi týždennú dávkovačku liekov, do ktorej mu vnučka vždy v nedeľu večer pripravila všetky lieky na jednotlivé dni a dávky. Aj tak sa pritrafilo, že ich niekedy nevzal. Problémy sa objavili aj pri obliekaní. Dedo mal dostatok nového ošatenia, no začal zásadne nosiť staré, ošúchané a často i deravé veci. Vyťahoval ich zo smetiaka, kam ich deti vyhodili. Dokonca tak išiel k lekárovi.

Strata kondície

Do osemdesiatky si dedo Jozef udržiaval kondíciu v záhrade. Sám ju každý rok zrýľoval, na jeseň vždy kúpil pravý hnoj a zapravil ho do zeme, naučil sa zberať z jedného miesta dve úrody a využil každý centimeter pôdy na pestovanie zeleniny. Takmer celú rodinu ňou zabezpečil. Vstával zavčas ráno, odchádzal prvým autobusom do záhrady a posledným sa vracal. Keď sa však rozhodol ju predať, začal chodiť na dlhé prechádzky. Bolo to smiešne, ale meral si pri nich čas, za ktorý svoj okruh denne prešiel. Popri tom chodil do obchodov, na trhovisko, skrátka žil aktívnym životom. Ako v dedovi Jozefovi začal narastať strach o seba, opúšťal svoje fyzické aktivity. Až raz išiel na prechádzku a stratil sa. Niekoľko hodín sa vozil mestskou dopravou, dokonca dvakrát prešiel okolo vlastného domu, ale bol celkom dezorientovaný. Mal pri sebe občiansky preukaz a oslovil nejakú rodinu na chodníku, že nevie trafiť domov, aby mu pomohli. Tak sa dostal na správnu adresu. Opakovane zabúdal kľúče, v autobuse sa zrazu ocitol v papučiach. Inokedy ho sused našiel sedieť na lavičke v daždi a bez kľúčov. Situácia začala byť alarmujúca. Dedo si zvykol načúvať za dverami vnučky aj okolitých susedov. Vnučka nemohla ustrážiť neposlušného deda Jozefa, ktorý sa z domu potichu vyšmykol svojimi dverami. Keď sa mu pokojne pokúsila dohovoriť, s krikom reagoval, že nie je hlúpy a nech mu nerozkazuje.

Pomoc gerontopsychiatra

Prednedávnom sa dedove deti stretli na rodinnej oslave u jedného zo synov. Ďalší ho tam autom doviezol. Po ceste dedo Jozef opakovane konštatoval, že v tejto časti mesta nikdy nebol, hoci tam často chodil k deťom celých štyridsať rokov. Keď vystúpil z auta pred domom, v ktorom bol u syna na obede ani nie pred mesiacom, povedal: „No tu som nikdy nebol, vôbec neviem, kde sme,“ a zopakoval to aj po pripomenutí, že tam bol len pred mesiacom, bolo jasné, že jeho demencia nadobúda obludné rozmery a treba čosi robiť. Na oslave – ako už niekoľkokrát v ostatnom čase – sedel duchom neprítomný s otvorenými ústami. Keď prehovoril, tak o svojich chorobách aj s nevkusnými názornými ukážkami a zaoberal sa iba sám sebou bez štipky sebakontroly. Všetci prítomní si len vzájomne vymieňali pohľady, napokon sa synovi podarilo zastaviť ho tak, aby sa nenazlostil. Deti si uvedomili nevyhnutnosť navštíviť lekára s novými poznatkami o zdraví deda Jozefa. Lekár im odporučil vyhľadať gerontopsychiatra. Ide o psychiatra špecializovaného na diagnostiku a liečbu duševných ochorení v staršom veku. Zatiaľ ich je na Slovensku málo, ale podarilo sa. Lekár deda Jozefa vyšetril, podrobne sa opytoval na prejavy jeho správania. Vysvetlil synovi, ako s dedom treba zaobchádzať, a predpísal mu i liek. Ten nedokáže zvrátiť proces starnutia, ale dokáže zastaviť progresiu demencie, ba zmierniť jej prejavy. U deda Jozefa sa prvé účinky lieku prejavili po troch týždňoch užívania. Je zreteľne pokojnejší, komunikatívnejší, hoci každému sa chváli svojimi chorobami, vyzúva sa, aby ukázal chodidlo so stopami po amputácii palca, ale už zlostne nedupká, keď sa mu čosi nepáči. Aj to je pre jeho rodinu víťazstvo.

 

Autor
Mária Šišuláková
Patrí do vydania