Prvé stretnutie s diabetickou kómou je pre každého šokujúcim zážitkom. Veď do stavu bezvedomia chorý upadá zdanlivo z plného zdravia. A ak sa to stane dieťaťu v prítomnosti rodičov, ktorí o príčine nemajú ani potuchy, je to zlý zážitok na celý život.
Bola príjemná májová sobota a celá rodina sa tešila na stretnutie u starkej Žofky. Mala narodeniny a to bola príležitosť na rodinné posedenie spojené s oslavou. Starkú nenavštevovali len príbuzní. Bola to veľmi energická, aktívna, ale súčasne mimoriadne dobrosrdečná osoba, ktorá každému vždy pomohla, ako len vedela. Akýsi oporný pilier rozvetvenej rodiny, jej priateľov a známych. A tak o gratulantov nebola núdza. Najbližší prišli už na obed. Bola to rodina Majky, adoptívnej dcéry starkej. Žofka bola pôrodná sestra s bohatými skúsenosťami. Jej samej však dvojčatá zomreli pri pôrode a niekoľko rokov u nich v chalupe nezaznel plač bábätka. Žofka však mala sestru s tromi drobnými deťmi a so štvrtým na ceste, keď švagor nečakane zomrel. Majka, najstaršie dieťa, aj tak u tety trávila veľa času a po pohrebe už ostala nadobro. Neskôr sa uskutočnila Majkina adopcia a z tety Žofky sa stala mama. Nič sa nezmenilo ani po jedenástich rokoch, keď sa Žofke narodil chlapček Andrej. Len rodina sa odsťahovala z rodnej dediny ďaleko do mesta, kde bolo viac pracovných príležitostí a kde už žila väčšia komunita rodákov. Starká sa svojou osobnosťou stala ich prirodzenou šéfkou. Život v novom bydlisku plynul podľa starých tradícií. Majka skončila školu, stala sa z nej kaderníčka a už mala aj vážnu známosť spomedzi príslušníkov komunity. Po roku bola svadba a Majke sa postupne narodili tri dcéry, pre ktoré bola starká Žofka ozajstnou starou mamou. Preto sa u nej pri nedeľnom obede zišlo okrem manžela, syna Andreja a brata ďalších päť členov Majkinej rodiny. Všetko prebiehalo podľa pevného programu a v dobrej nálade. Po obede Majka spratala riady do umývačky a pripravila stôl pre očakávaných návštevníkov. S dievčatami a so starkou si sadli k malému stolu, keď si zrazu starká všimla, že najstaršia, vtedy dvanásťročná Monika je akási tichá, nesvoja. Najskôr sa jej opýtala, či jej niečo nechýba, potom Majka skonštatovala, že asi zo školských povinností býva trošku unavená, a tým sa vec uzavrela. Dievčatá popíjali malinovku, Monika z nich najviac. Opäť siahla po pohári, no vtom sa akosi čudne sklátila a zviezla sa zo stoličky v bezvedomí. Starká jej hneď poskytovala prvú pomoc, Majka kričala na chlapov v starkého izbe, v domácnosti sa strhla panika. Starká však duchaprítomne siahla po telefóne a zavolala rýchlu zdravotnú pomoc. Moniku medzitým uložili na gauč, dali jej na čelo, ruky a zátylok studené obklady, no nepodarilo sa im ju celkom prebrať. Sanitka prišla veľmi rýchle, od celého incidentu uplynulo sotva desať minút. Moniku krátko vyšetrili, dali jej akúsi injekciu a urýchlene ju odviezli do nemocnice. Starká s Majkou a so starkým sa ponáhľali za sanitkou. V nemocnici nastali dlhé chvíle čakania, ale už prvý krvný test prezradil, že príčinou Monikinho kolapsu je vysoká hladina cukru v tele.
Ďalšie vyšetrenia potvrdili prvé podozrenie lekárov, že Monika má diabetes mellitus I. typu, teda ten horší druh cukrovky. Zaradila sa k deťom a mladým ľuďom, ktorí sú po zvyšok svojho života odkázaní na prísnu diétu a injekčné podávanie inzulínu. Po dlhých chvíľach čakania lekár Majke a starkej vysvetlil, že bunky Monikinho pankreasu, ktoré normálne produkujú inzulín, sú zničené. Vyrábajú len veľmi málo inzulínu alebo žiadny, bunky tela „hladujú“, lebo nemôžu vychytať cukor z krvi. Glykémia je trvalo vysoká. Preto musí dievčinka dostávať inzulín pod kožu, odkiaľ sa vstrebe do krvi. Keď táto porucha už vznikla, neexistuje spôsob, ako by sa dali bunky pankreasu produkujúce inzulín „oživiť“. Množstvo inzulínu, ktoré je potrebné každý deň telu injekčne dodávať, závisí od niekoľkých faktorov. Ak úplne chýba prirodzená tvorba inzulínu, injekcie musia nahradiť chýbajúcu prirodzenú produkciu. Ak sa ešte nejaký inzulín produkuje, injekcie musia pomáhať jeho prirodzenej tvorbe. Dosiaľ nie je známe, čo zapríčiní zničenie buniek v pankrease alebo prečo sa to u niektorých osôb stane a u iných nie. To bolo obsahom prvého rozhovoru Monikiných najbližších so službukonajúcim lekárom v nemocnici. Zničená Majka sa vrátila k starkej, aby manželovi a ostatným povedala zlú správu o tom, že Monika musela zostať v nemocnici, kde ju nastavia na potrebné inzulínové dávky a zistia, či choroba ešte nepoškodila niektoré iné orgány, predovšetkým ľadviny a oči. Po necelých troch týždňoch sa Monika vrátila z nemocnice domov. Majka so starkou využili ten čas na získavanie dostupných informácií o cukrovke I. typu a o zmenách, ktoré musia doma v spôsobe života zaviesť, aby dieťaťu čo najviac uľahčili chorobu. Od onej sobotnej oslavy narodenín starkej Žofie uplynulo mnoho rokov. Počas nich bola Monika ešte viackrát v nemocnici, okrem iného absolvovala množstvo operačných zákrokov očí, ktoré jej cukrovka sústavne poškodzuje. Ale v rovnakom období sa vyvíjala nie iba Monikina choroba, no – našťastie – i lekárska veda. Pomohla Monike zjednodušiť liečbu používaním inzulínovej pumpy a nielen tým. Na diétu, prípravu diétnej stravy si veľmi rýchlo zvykli Majka i starká. A takisto Monika. Súčasťou jej života sa stal aj šport. Úspešne vyštudovala vysokú školu, našla si atraktívne zamestnanie a priateľa, ktorý je už desať rokov jej manželom. Na dieťa si Monika netrúfa najmä preto, že nechce riskovať rovnaké ochorenie u svojich potomkov. Lebo diabetes mellitus I. typu má zvyčajne genetické príčiny. Ale inak Monika žije takmer plnohodnotným životom. Ako žartovne sama hovorí, vo vzácnej zhode so svojou chorobou aj vďaka širokej rodine a manželovi, ktorý jej rozumejú a má ich stálu podporu.