Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden nemenovaný podnik. V tomto nemenovanom, zato ale bohatom, prosperujúcom a vo vedomí celého kráľovstva dobre zapísanom podniku sa jedného dňa rozhodli, že budú nasledovať svetové trendy a fajčiarov úplne vykážu zo svojich budov. Teda konkrétne z piateho poschodia, kde im predtým – nešťastníkom závislým – vyhradili jednu miestnosť, v ktorej sa dovtedy mohli legálne oddávať tejto svojej slabosti. A nebolo to zas až také potupné oddávanie sa nikotínu, lebo tam mali aj caféprístroj na rôzne druhy teplých nápojov, tyčinkoprístroj na rôzne druhy pamlskov, aby si tú cigaretku mohli patrične vychutnať.To sa ale nepáčilo všetkým ostatným, teda mnohým ostatným, tejto neresti neholdujúcim zamestnancom. Oni totiž žijú v prísnom, policajnému štátu sa blížiacom režime, kde na všetko musí byť priepustka a všetky úkony sa musia zmestiť do presne stanovených časových limitov a tie merajú elektronické zariadenia umiestnené na každej chodbe, pred každými dverami. Pre nich platí pravidlo cvikať –– teda označovať sa na termináli – vždy a všade. Len fajčiari boli od tejto povinnosti oslobodení, lebo, čuduj sa svete, akurát pred miestnosť, kde bolo ich fajčiarske pôsobisko, sa nezadarilo dochádzkový terminál inštalovať. A potom z toho bolo zle-nedobre, veď ako k tomu prídu zdravšie žijúci – im sa prísne striehne na každú sekundu a fajčiari si môžu pokojne predymiť aj polovicu pracovnej doby a nikoho to netrápi. A bol z toho oheň na streche, jedni zazerali na druhých, navzájom na seba donášali, pretože ani fajčiari nelenili a poukazovali na dámy, ktoré síce sedia v kanceláriách, ale listujú v módnych časopisoch, lakujú si nechty a kvákajú o hlúpostiach. A poukazovali tiež na pánov, ktorí neraz väčšiu časť zákonníkom práce stanovenej minimálnej pracovnej doby hrajú počítačové hry cez internet.
A tak prišlo rázne rozhodnutie vedenia podniku. Fajčiari von! Konkrétne pred budovu, kde im dali inštalovať veľké popolníkové stojany. Aby ale chudáci nemokli, aby na nich nesnežilo či nepálilo zničujúce slnko, mohli postávať a dávať zabrať svojim pľúcam a srdcovo-cievnemu systému pod vchodovou strieškou. Pointou rozhodnutia bol nutný prechod cez dochádzkový turniket. Aby si fajčiar mohol zapáliť, musel sa najprv označiť. Vedenie podniku si myslelo, že problém nedostatočného využívania pracovnej doby a vzťahovej nevraživosti má týmto vyriešený. Ale opak bol pravdou.Do anonymnej schránky odborovej organizácie začali prichádzať nové sťažnosti. – Fajčia nám pod oknami. Nemôžeme vetrať, ako k tomu prídeme? – písali sťažovatelia. – Musíme dýchať ten ich smog alebo sa variť vo vlastnej šťave. A ako to vyzerá pred návštevami, tie prichádzajú hlavným vchodom a prvé, čo vidia, sú skupinky závislých, ktorí v rýchlom tempe ťahajú do seba nikotínové povzbudenie, je to správne? – pýtali sa. A tak nezostalo vedeniu podniku nič iné, iba znovu zasadnúť a s odborovou organizáciou riešiť dilemu: povoliť či nepovoliť? Tí členovia odborovej organizácie, ktorí patrili k závislým, argumentovali, že oni predsa vedia, že fajčenie škodí zdraviu, ale za svoju závislosť platia nemalé peniaze a je to ich rozhodnutie. Tak prečo majú byť diskriminovaní. Veď už aj ten čas si musia nadpracovať, tak o čo ide? Stúpenci druhého tábora oponovali, že ich to nezaujíma, oni fajčiť nechcú a keď nefajčia aktívne, prečo sú proti svojej vôli nútení fajčiť pasívne. Atmosféra porady hustla. Každý mal svoje stanovisko, svoje videnie veci, po dvoch hodinách bolo jasné, že sa už nebudú zdraviť ani dlhoroční kamaráti. Vtedy si vedenie uvedomilo, že musí poradu ukončiť a prijať nejaké riešenie skôr, než sa začne pästná diskusia. A prišlo so šalamúnskym riešením. Fajčiari budú chodiť na opačný koniec areálu, kde sú odpadové koše a striešky a odkiaľ, ak nebude fúkať obzvlášť nepriaznivým smerom, by už dym z cigariet nemal nikoho obťažovať.
To sa ale vedenie podniku prerátalo. Netrvalo dlho a na audienciu sa ohlásil odbor bezpečnosti. Vedeniu vysvetlil, že fajčiari nedostatočne zahasujú ohorky, fajčia v tesnej blízkosti miesta, kde sa skladujú aj horľavé materiály, a preto sa podnik vystavuje veľkému nebezpečenstvu požiaru. A ako odbor zodpovedný za bezpečnosť podniku s tým, aby fajčiari fajčili práve tu, zásadne a principiálne nesúhlasí.Na svete bol ďalší škandál a v podniku už nik nerobil nič iné, iba diskutoval, kto má pravdu a ako by sa táto vskutku frapantná situácia mala riešiť. Fajčiari tŕpli, ako to dopadne, či sa naozaj stanú obeťou celopodnikovej nevraživosti a budú musieť žiť celých sedem a pol hodiny, celých päť dní v týždni bez svojej drogy. Druhý tábor zasa veril, že keď už celý svet, pomaly všetky kráľovstvá sveta broja proti fajčeniu a prijímajú sa k tomu aj všelijaké zákony a vyhlásenia, že by snáď už konečne z ich podniku mohol byť tento zdraviu škodiaci nešvár raz a navždy vykázaný.Táto rozprávka nemá šťastný koniec. Vlastne nemá žiadny koniec. V podniku sa totiž pošuškáva, že aj samotné vedenie podniku je závislé. A preto síce robia opatrenia, ale len také, aby sa nepovedalo, veď nemôže zlodej kričať chyťte zlodeja a vodu kázať ten, čo sám pije víno. Fajčiari sa z vlastnej vôle svojej slabosti nevzdajú, lebo keby toho boli schopní, boli by to urobili už dávno. Nefajčiari nikdy fajčiarov nepochopia, lebo je ľahšie vidieť nedostatky iných ako tie vlastné. Ako napríklad, že nejeden sa zase po večeroch a víkendoch oddáva alkoholu, a to pravidelne a mohutne, iní sú závislí na internete a chate, dámy na nakupovaní a nájdu sa aj také persóny, čo sa prejedajú a čokoláda je pre nich to, čo pre fajčiara prvá ranná cigaretka.
Fajčenie teda zostáva medzi nami. Platíme zaň stále viac. Nielen zdravím. Nielen peniazmi. Fajčenie nám škodí aj v medziľudských vzťahoch. Ale čo s tým?
December 2023 /