MUDr. Elena Žigová - Psychické zdravie v starobe

Aké sú najčastejšie psychické choroby starých ľudí?

Je to skupina takzvaných organických duševných porúch, pri ktorých je primárnym ochorenie dôležitého ľudského orgánu – mozgu. Ten môže byť poškodený v dôsledku cievnych porúch (typická je napríklad ateroskleróza), degeneráciou mozgových buniek chorobným procesom (ako je to napríklad pri Alzheimerovej chorobe), ale mozog môže byť poškodený aj v dôsledku chronickej otravy, napríklad alkoholom alebo inými návykovými látkami, infekčným ochorením, metabolickým ochorením, po úraze, nádorom a tak ďalej, príčin môže byť veľké množstvo.Potom sú to duševné choroby, ktoré sa vyskytujú aj v mladom veku a nie sú typické pre starobu, ako je schizofrénia, trvalá duševná porucha s bludmi, bipolárna afektívna porucha (ktorú sme nazývali mániodepresívnou psychózou), veľká skupina depresívnych porúch. Tie posledné sú v staršom veku časté, majú rôzne príčiny a často sa stáva, že u jedného chorého sa kombinujú aj viaceré faktory vyvolávajúce depresie. Niektoré duševné poruchy sa vyskytujú až v staršom veku, ale niektoré si starší ľudia priniesli už z mladosti a v starobe dochádza iba k ich recidívam.Veľká je tiež skupina takzvaných somatogénnych duševných porúch, teda takých, ktoré sa pridružia k telesnému ochoreniu a sú vlastne reakciou mozgového tkaniva na telesné ochorenia.

Myslíte si, že psychické problémy sú dané geneticky alebo ich človek môže počas života pod vplyvom rozličných udalostí aj získať?

Genetické faktory pri rôznych duševných chorobách a poruchách sú neodškriepiteľným faktom. Poznatky z genetiky veľmi napredujú a poznanie ľudského genómu je stále detailnejšie. Sú už známe konkrétne miesta poškodenia na úrovni génov a ich partikúl a súvis medzi týmito poškodeniami a chorobami. To ale neznamená, že ak má človek v rodine duševne chorého, aj on automaticky ochorie. Častejšie ide skôr o sporadický výskyt týchto chorôb v rodinách. Dá sa povedať, že skôr akoby sa dedila náchylnosť, vloha k nejakému poškodeniu a až keď sa pridružia ďalšie vyvolávajúce faktory, dôjde k manifestácii choroby.Na druhej strane, veľkú časť duševných porúch môže človek získať ako dôsledok ťažkých životných udalostí, niekedy už v ranom detstve (neurózy, reaktívne stavy…), ale sú aj choroby, ktoré si človek „zaviní“ sám, napríklad chronická otrava alkoholom alebo inou drogou. Častou príčinou získaného poškodenia duševnej činnosti bývajú úrazy hlavy, neraz aj v dôsledku nedostatočnej opatrnosti až hazardu. Vymenovať však všetky príčiny získaných duševných chorôb by zabralo veľa miesta a času.

V akých prípadoch a na základe akých znakov by sme mohli vedieť, že treba navštíviť psychiatra?

Nedá sa to úplne zovšeobecňovať. Niektorý človek zareaguje veľmi afektívne, ľudia povedia, že sa správa alebo koná ako nepríčetný, ale to ešte nemusí znamenať, že je duševne chorý, môže ísť o oblasť ľudskej psychológie, reakcie na nejakú závažnú udalosť. Tieto reakcie osobnosti bývajú zväčša krátkodobé a príčinne zrozumiteľné.Duševná choroba, aj veľmi závažná, naopak môže začať veľmi postupne, pomaly a jej začiatky môžu uniknúť aj najbližším členom rodiny. Na to, že ide o chorobu, upozorní napríklad dlhá doba trvania nejakej duševnej zmeny, ktorá nemá jasnú príčinu, alebo konanie, ktoré sa stáva nepochopiteľné, či nálada, ktorá nezodpovedá skutočnej situácii chorého, môžu to tiež byť úsudky a domnienky, ktoré sa už vymykajú normálnej logike a reálnej skutočnosti. Na duševnú poruchu môže taktiež upozorniť porucha spánku, časté nočné vychádzanie z izby, z bytu. Môžu sa objaviť poruchy stravovania, častý býva pokles hmotnosti. Chorý sa môže sťažovať na rôzne telesné symptómy, ktoré nemajú reálny podklad a lekárske vyšetrenia nenachádzajú korešpondujúce telesné ochorenie. Symptómom závažnej duševnej poruchy môže byť aj hlboké a dlho trvajúce pohrúženie sa do seba, obmedzenie kontaktu s ľuďmi alebo strata záujmu o činnosti, ktoré chorého predtým bavili.V starobe to môžu byť aj postupujúce poruchy pamäti, nezáujem učiť sa novému, problém zapamätať si nové udalosti. Treba si uvedomiť, že ubúdanie pamäti a intelektu nie je sprievodným príznakom starnutia, ako sa to bežne traduje. Môže ísť o demenciu v začiatkoch, kedy je možné toto ochorenie najúspešnejšie liečiť. Preto prehliadanie takýchto zmien u starého člena rodiny môže mať ťažké následky v zmysle progresie chorobného procesu a ťažkého obmedzenia kvality života nielen chorého, ale aj členov jeho rodiny.

Kedy je nutné zariadiť, aby pacient nastúpil na liečenie, mám na mysli pobyt na psychiatrii?

V drvivej väčšine prípadov je ústavné psychiatrické liečenie indikované ambulantným psychiatrom, a to zväčša až po istej dobe ambulantnej formy liečby. Znamená to, že po zistení možného duševného ochorenia je potrebné najprv konzultovať ambulantného psychiatra v mieste bydliska chorého. Odborné vyšetrenie a získanie podrobnej anamnézy je prvým krokom k stanoveniu pracovnej diagnózy a následnému začatiu liečebného procesu.Sú však aj akútne stavy, kedy napríklad lekár pohotovostnej služby skonštatuje takú závažnosť choroby, že chorý sa stáva nebezpečným sebe alebo svojmu okoliu. V takých prípadoch sú chorí umiestňovaní na psychiatrické oddelenia aj bez predchádzajúcej ambulantnej liečby.

Ako môže pomôcť rodina či okolie starším ľuďom, ktorí majú psychické problémy?

Môžeme tak urobiť viacerými spôsobmi, no najmä nevtieravou snahou priblížiť sa duševnému stavu chorého, pochopiť, čo sa s ním deje, ako cíti a rozmýšľa (nenechať ho samotného s jeho trápením). Ak pacient trpí chorobne smutnou náladou, má depresiu, je slabý, bez vôle, apatický z dôvodu jeho duševnej poruchy, je zbytočné a priam nebezpečné poskytovať mu dobre mienené rady typu: vzchop sa, nepodliehaj tomu, rob niečo, nebuď lenivý, viac sa hýb a podobne. Chorého to môže ešte viac deprimovať a nebezpečne prehĺbiť jeho depresiu. Pomôžete mu včasným vyhľadaním lekárskej pomoci, neodkladaním problému, ale snahou čím skôr ho nechať odborne vyšetriť. A tiež presviedčaním o potrebe psychiatrickej liečby, pomocou pri prekonávaní častých predsudkov starších chorých ľudí proti psychiatrii.

Aká je podľa vás najlepšia prevencia psychických chorôb? Existuje vôbec spôsob, ako sa počas celého života pred psychickými ochoreniami chrániť?

Bude to znieť ako známe klišé, ale v prvom rade je to zdravý životný štýl a pestovanie pozitívnych a otvorených medziľudských vzťahov. To známe pozitívne myslenie, zdravá dôvera voči ľuďom, schopnosť vcítiť sa do pocitov iných, pestovanie emocionálnej inteligencie. Osamelý spôsob života ubíja ducha, preto je treba pozývať a navštevovať priateľov, rodinu, nejaký klub.Zdravým spôsobom života sa môže človek chrániť proti poškodeniu svojho mozgu napríklad toxickými látkami (alkoholom, rôznymi návykovými liekmi, drogami), chrániť sa pred infekčnými chorobami, ale aj pred ťažkými reakciami na stresy, napríklad aj vyhľadaním pomoci inej osoby, psychológa. V staršom veku treba aktívnym spôsobom života vzdorovať apatii a nečinnosti a treba neustále trénovať nielen telo, ale aj ducha. Tak ako nečinnosťou ochabujú svaly, tak nečinnosťou ubúda psychických schopností. Toto si mnohokrát neuvedomia ľudia po odchode do dôchodku, nemajú „náhradný program“, ako zmysluplne žiť bez pravidelnej dochádzky do práce.Treba tiež sledovať svoj zdravotný stav, podrobovať sa preventívnym prehliadkam, merať si hmotnosť, tlak krvi, tuky a cukry v tele. To nemusí hneď znamenať hypochondriu, v primeranej miere je sledovanie zdravotného stavu správnym predchádzaním závažným zdravotným komplikáciám, ktoré následne môžu viesť aj k duševným poruchám.Lekári stále zdôrazňujú zdravé stravovanie sa. Je to plne namieste aj pri prevencii mnohých duševných porúch z nesprávneho zloženia potravy, napríklad z nedostatku vitamínov či stopových prvkov.Zaiste, nie všetkým chorobám sa dá takto predísť, to je samozrejmé. Preventívne však pôsobí ich včasné diagnostikovanie a čo najvčasnejšie začatie primeranej liečby.

Dajú sa prejavy či znaky už vzniknutej choroby aspoň utlmiť špeciálnymi medikamentmi?

Áno, tak ako pri iných chorobách aj pri duševných ochoreniach sa vyhliadky chorého zlepšujú tým, že sa s liečbou začne včas a určí sa správny postup. Diagnostikovať duševnú poruchu či chorobu môžu iba špecialisti, netreba sa vyhýbať psychiatrom, ktorí majú na to kvalifikáciu a skúsenosti. Po diagnostike nasleduje adekvátna liečba – nielen medikamentózna, ale aj režimová, rehabilitačná, psychoterapia.Farmaceutický výskum prudko napreduje aj v oblasti vývoja stále dokonalejších psychofarmák, čiže liekov pozitívne ovplyvňujúcich duševné poruchy. Mnohí pacienti podliehajú mylnému názoru, že lieky ako také škodia, a preto ich treba doma čím skôr prestať užívať. Ak sa objaví nejaký nežiaduci účinok lieku, nie je to dôvod na liečbu úplne zanevrieť, ale treba ihneď konzultovať lekára. V tomto naozaj musia pacienti svojho lekára rešpektovať a lieky užívať tak dlho, ako je to z odborného hľadiska potrebné. Napokon, existuje možnosť vybrať si lekára a to platí i v psychiatrii: ak pacient stratí dôveru v jedného, požiada o pomoc iného.

Uvedomujú si pacienti svoju chorobu, vedia o nej?

Sú duševné choroby spojené s náhľadom a sú také, kde náhľad na chorobu pacientovi chýba – svoju chorobu si nielen neuvedomuje, ale aktívne sa bráni označeniu za chorého a nechce sa ani liečiť. Týka sa to najmä závažných duševných porúch spojených s bludnými obsahmi myslenia. Získať pre liečbu pacienta, ktorý svoju chorobu necíti a neuvedomuje si ju, je niekedy veľmi zložité. Pritom môže ísť o ochorenia, ktoré ak sa neliečia, môžu predstavovať riziko pre samotného pacienta, ale aj ohrozovať jeho okolie. Ani pacienti závislí od návykových látok alebo hazardu nemajú primeraný náhľad a treba s nimi dlhšie psychoterapeuticky pracovať, aby si svoju chorobu pripustili, a tým sa aj otvorili k spolupráci na liečbe. Ani pacienti s demenciou nemusia mať náhľad, závisí to aj od typu vyvolávajúcej príčiny chorobného procesu. Naproti tomu chorí trpiaci depresiou majú zväčša silný pocit, že sú chorí, i keď spočiatku v dôsledku chorobného pesimizmu neveria vo vyliečenie. Aj pri poruchách z oblasti neuróz či porúch príjmu potravy môže chýbať primerané chápanie svojej choroby a príčinných súvislostí.

Mohli by ste našim čitateľom poradiť, ako sa s psychickými problémami popasovať?

Ako som už spomenula, najdôležitejšia je prevencia, hoci aj druhotná, keď sa už ochorenie objavilo. Vidím často na našich pacientoch, ako sa snažia bojovať s chorobami, ale aj to, ako sa nesnažia. Vyhliadky na zlepšenie stavu majú samozrejme tí, ktorí aj sami v rámci svojich možností zapoja svoje sily na prekonanie choroby. Človek tiež musí mať sám seba primerane rád aj vo svojej starobe, ktorá mu prináša množstvo strát a bolestí. Vedieť sa oddať životu bez strachu, vedieť starnúť v súlade so zákonmi života, vedieť sa oddať dôverným medziľudským vzťahom, nezištne pomáhať iným a pokojne pomoc od iných prijímať vo svojej chorobe, to je priam umenie. Treba sa dokázať zdôveriť iným so svojím trápením, požiadať o pomoc, o radu. Neplytvať silami, starať sa aj o seba. Myslím si, že v tomto sú deväťdesiat- a viacroční dlhovekí ľudia dobrým príkladom. Badať, že sú to väčšinou optimisti a že sú aj tak trochu zdravo sebeckí. A vedia si naplno užívať starostlivosť svojich blízkych. Nie zneužívať. Oprieť sa o iných, to veľmi pomáha. Najmä dobrá a súdržná rodina. Už pri výchove detí by rodičia mali podporovať súdržnosť a lásku v rodine. Rodina svojimi častými návštevami a starostlivosťou doslova udržiava starých ľudí pri živote. Vidíme to denne v nemocnici. Rodinu môžu nahradiť aj dobrí priatelia, kultivované priateľstvá naozaj vydržia až po hrob. Ako si niektorí vypestovali také pevné priateľstvo? Vedia vidieť toho druhého očami láskavého porozumenia a vidieť na ňom najmä to dobré.A napokon, keď už je človek zverený do rúk zdravotníkov, dôležitá je dôvera v ich snaženie a pomáhanie im v liečbe tak veľmi, ako to len ide.