Stačí pár minút, ktoré venujete samovyšetreniu prsníkov metódou 3 prstov. Práve to vám môže zachrániť život. Túto osvetu šíri formou vlastnej kampane #3zazivot Andrea, ktorá prekonala rakovinu prsníka. Svoj neľahký boj nám priblížila v rozhovore.
Diagnostikovali Vám ochorenie v 31 rokoch, kedy človeku pri rodine, práci a každodenných povinnostiach ani nezíde na um, že mu do života vstúpi rakovina. Ako ste to prijali?
Začiatok je najťažšia časť ochorenia. Neverila som, hnevala som sa na celý svet, hľadala dôvody, kládla si otázku prečo práve ja a nič z toho k ničomu nebolo. Musela som sa zdvihnúť, prijať ten fakt, že tu rakovina je. Že ako mama malého syna musím začať bojovať o svoj, ale hlavne o jeho plnohodnotný život, prišiel by o mamu a zostal sám. To bola a stále je moja najväčšia motivácia. Chorobu som prijala a odrazu som sa začala tešiť z toho, že mám rakovinu „len“ v prsníku a nie aj niekde inde. Sú to veľké paradoxy, ktoré som si do tej chvíle nevedela vôbec predstaviť.
Máte vytetovanú chalúpku spolu s rodinou ako symbol Vášho priezviska. Bola pre Vás práve rodina tou najväčšou oporou počas liečby?
Jaj, chalúpka je symbol nového začiatku, pevných základov a navyše sme si ju všetci spoločne dali ako darček v babičkiným 85. narodeninám, pretože sme Chaloupkovi. Mám rovnaké tetovanie s babičkou, pamiatka navždy. Rodičia sú mi veľkou oporou. Keď mi bolo najhoršie v dobe chemoterapií, starali sa o mňa ale aj o môjho syna. Len oni vlastne naozaj vedia, čo tá choroba so sebou prináša. Denne sa pozerali na svoje dieťa, ako sa im stráca pred očami a už sa nezdvihne ani z postele. To si ja ako mama vôbec nedokážem predstaviť. Dnes viem, že nikto z nás nerieši neriešiteľné a užívame si každé spoločné chvíle.
Svoj boj ste neskrývali pred okolím, práve naopak. Aj počas liečby ste boli aktívna na sociálnych sieťach. Bola to pre vás istá forma terapie? Odporučili by ste aj iným pacientkam, aby sa nebáli o tom hovoriť?
Toto je veľmi individuálne. Každý to cítime inak a tak úplne nejde odporučiť, že o chorobe musíme hovoriť. Každý pacient nech robí hlavne to, čo neubližuje jemu samému. Nech sa sústredí sám na seba a nerieši okolie. Je to veľmi citlivá téma. Ja mám blog ako terapiu, zo všetkého sa vždy vypíšem. Občas keď si spätne čítam články, je to až neuveriteľné, že som to prežila. Často mi píšu pacientky, že sú rady, že to zdieľam. Cítia sa rovnako a majú pocit pochopenia a empatie. Tá veľakrát naozaj chýba. Či už od priateľov, známych alebo zdravotného personálu.
Stretli ste sa aj s negatívnym reakciami v súvislosti zo zdieľaním choroby na sociálnych sieťach?
Samozrejme, ľudia dokážu byť zlí. Občas mám pocit, že závidia aj chorobu. Niektorí majú pocit, že využívam chorobu na svoje zviditeľnenie. Iným zase vadí, že občas ukážem jazvy. To sú ale presne tie veci, ktoré mne ako pacientke chýbali. Zaujímalo ma, ako prebieha mastektómia a ako vyzerá jazva. Boli dokonca chvíle, kedy som si hovorila, či má písanie a zdieľanie cenu, ale reakcie pacientiek a normálnych ľudí ma utvrdzujú v tom, že to má veľký zmysel.
Ženy, ktoré počas rakoviny prišli o prsník často prichádzajú aj o sebavedomie a cítia sa byť menej ženské. Vy sa však na sociálnej sieti odhaľujete nielen duševne ale aj fyzicky. Znamená to, že ste stotožnená so svojim telom? Bolo to tak aj pred chorobou?
Ja som svoje prsia nemala nikdy moc rada. Stále som bola nespokojná. Keď som ochorela, hneď som chcela prsia preč. Čakalo sa však na genetické testy. Minulý rok som podstúpila obojstrannú mastektómiu a neľutujem. Nechcela som mať ďalej prsia, ktoré sa ma pokúsili zabiť. Spoločnosť stále ešte nie je tak ďaleko, aby prijala odlišnosti bez povšimnutia. Prsia sú možno symbolom ženskosti, ale rozhodne nerobia zo ženy ženu. Ja sa mám teraz celkovo oveľa radšej, ako pred chorobou.
Prišli ste s myšlienkou kampane #3zazivot. Priblížte nám jej vznik a význam.
Muži majú Movember, fúzikmi tak podporujú boj proti rakovine prostaty a dávajú najavo, že im nie je ľahostajná prevencia. Mne chýbala podobná aktivita u žien. Niečo, čo by bolo na prvý pohľad viditeľné. Tak som prišla s nápadom nalakovať si tri nechty inak. Týždeň som to testovala na svojom okolí. Zaujalo to snáď každého. Reakcie boli rôzne (prečo som sa tak náhlila, alebo či mi došiel lak, keď mám nalakované len tri nechty) to bol však presne ten moment, kedy som získala priestor na vysvetlenie projektu - zdôraznenie samovyšetrenia, ktoré sa robí práve troma prstami. Do prvého ročníka sa zapojilo veľa žien a pár mužov. Je dôležité pripomínať prevenciu a to je hlavný cieľ #3zazivot.“
Vďaka kampani tak šírite spolu s AVONom osvetu dôležitosti samovyšetrenia, ktoré mnohé ženy podceňujú. Čo by ste im odkázali ako žena, ktorá vyhrala boj s rakovinou prsníka?
Osvety a prevencie nie je nikdy dosť, takže každá zmienka či pripomenutie má obrovský zmysel. Ja som veľmi rada, že vďaka spolupráci s Avonom kampaň rozšírime medzi viac žien. Odkázala by som ženám, nezávisle na veku, že prevencia môže zachrániť ich život. Nech sa nenechajú odbiť, keď sa im niečo nezdá. Máme čas na kávu, nákup, upratovanie, urobme si každý mesiac pár minút na samovyšetrenie. Tých pár minút za život stojí.
Viac informácií o kampani nájdete na www.zdraveprsia.sk